Žena tvárou v tvár extrémistom

Autor: Maroš Chmúrny | 19.3.2019 o 19:00 | (upravené 19.3.2019 o 23:12) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  501x

Deeyah Khan je moslimská žena, ktorá sa rozhodla postaviť tvárou v tvár jej nepriateľom a vošla do hadieho hniezda. Vrátila sa odtiaľ s väčšou nádejou ako kedykoľvek predtým. O jej pocitoch a nových myšlienkach...

ktoré sa nadobudla pri príprave týchto dokumentov sa rozprávala s reportérom Seanom Illingom.

Čo je teda najlepšia cesta na porazenie rasizmu a extrémizmu?

Impulz  na potlačenie extrémizmu je silný a aj  časovo opodstatnený. Deeyah Khan, novinárka a filmárka, sa rozhodla zaoberať predstaviteľmi extrémizmu ako ľudskými bytosťami.

V dvoch dokumentárnych filmoch, Biele právo: Stretnutie s nepriateľomDžihád: Príbeh tých druhých (obidva sú dostupné na službe Netflix), si filmárka sadla k jednému stolu s bielymi nacistami a džihádistmi, a skúšala porozumieť, čo je ich reálnou motiváciou. Jej filmy, to sú pokus o prekonanie rétoriky a ideologické nástrahy, a snaha o pochopenie, prečo toľko mladých mužov – a áno, sú to primárne mladí muži – prepadne extrémistickým hnutiam.

Výsledok je ohromujúci. Na začiatku Bieleho práva, napríklad, filmárka hovorí s Jaredom Taylorom, popredným bielym rasistom. „Som dcéra imigrantov. Som moslimka. Som feministka. Som ľavicová liberálka. A chcem sa ťa niečo spýtať: Som tvoja nepriateľka?“ Taylor je starý vyznávač tvrdej línie, ale interakcia s filmárkou pokračovala prekvapujúco. Zároveň sa z rozhovoru i filmu môžete  naučiť o trochu viac o tom, kto títo ľudia naozaj sú.

Spravili ste rozhodnutie, že vyhľadáte extrémistov, ľudí, ktorí vás urážali a ohrozovali. Prečo?

Oni chcú vštepiť do ľudí strach. A pre mňa je veľmi dôležité, aby sme tomu nepodľahli, a nereagovali spôsobom, aký chcú oni. Obdržala som vyhrážky smrti i znásilnenia a niektoré iné z najstrašnejších vecí, ktoré si viete predstaviť od rôznych ľudí, ale nedovolím, aby mi niekto diktoval čo mám písať alebo aké filmy mám natáčať.

Druhý dôvod bol ten, že som bola antirasisticky naladená veľkú časť môjho života.S rasizmom mám skúsenosti už od detstva. Je to pre mňa osobné, odpovedala som na to rôznymi spôsobmi, hnevala som sa na rasistov. Kričala som na nich. Konfrontovala som ich. Protestovala som proti nim. Urobila som toto všetko, a nie som si istá čo sa zmenilo.

Takže som chcela urobiť niečo, čo som nikdy predtým neurobila. Čo znamená, že som chcela vidieť, čo sa stane, keď si sadnem tvárou v tvár s ľuďmi, ktorí majú takéto videnie sveta a uvidím, či je pre nás možné spoločne sa posunúť do iného bodu. Pretože je skutočne, ale skutočne ľahké pre každého, prejavovať nenávisť z diaľky, súdiť iných z diaľky, ale je omnoho ťažšie vyjadriť svoju nenávisť zoči-voči človeku. Osobne.

Pre teba je to tiež o tom, aby si nekŕmila ich mániu prenasledovania iných, správne?

Absolútne. Jeden z dôvodov prečo ľudia podporujú tieto hnutia je, že sa cítia vo svojich životoch vytlačení, vykoľajení...či už v spoločnosti, alebo osobných životoch. Tieto myšlienkové pohyby sú u nich hlboko zakorenené a cítia sa ako obete, či už skutočné alebo len imaginárne. Takže ak ich vylúčime, ak na nich nakričíme, ak ich odsudzujeme, tak to ich len kŕmi, nabíja energiou. A potom sa monštrum stáva väčším, nie menším.

Stále vidím spoločenskú užitočnosť v stigmatizovaní rasistov a extrémistov čo najviac ako je to možné, ale tiež vidím, že keď sa zachádza ďaleko, alebo sa len spolieha na to, že ich to oddelí od statných a ostanú sami, môže to zvýšiť príťažlivosť extrémizmu.

Množstvo ľudí mi nerozumie, keď hovorím, že verím v angažovanosť a dialóg. Nehovorím to len v tejto jednej rovine v zmysle súboja s extrémizmom. Čo hovorím je, že toto môže byť možnosť , ktorú máme na stole, ak máme skutočný záujem o zníženie extrémizmu. Rozumiem prečo chcú ľudia byť nahnevaní alebo agresívni – chápem celé spektrum pocitov a reakcií, ktoré ľudia majú.

Ľudia sa môžu sami rozhodnúť, ako sa chcú postaviť týmto veciam. Toto je cesta, ktorú som si vybrala ja, a nikdy ani za milión by sa mi nesnívalo, že budem rozprávať iným ľuďom ako by mali niečo cítiť, alebo ako by mali bojovať proti rasizmu a extrémizmu.  A chcela by som byť jednoznačná: Nemyslím si, že je zodpovednosť prenasledovaných, zneužitých, alebo utláčaných ľudí, že sa premenili na extrémistov. Nemyslím si, že je to ich bremeno. To, čo hovorím, je niečo, čo som chcela vyskúšať.  Sama som bola zvedavá, a som naozaj prekvapená a potešená tým, aké to stretnutie s nimi bolo.

Stretla si sa s obidvomi, s neonacistom i džihádistom – spriatelili ste sa spolu, spoznala si ich, jedla si s nimi chlieb. Čo ich motivuje? Kde je zdroj ich nenávisti, ktorá ich motivuje?

Veľa z tých prejavov nevzniká ako nenávisť. Pochádza to z mnohých ľudských potrieb, ktoré nie sú naplnené a v ľuďoch to vyvolá pocit, že boli o niečo obratí.  Buďme si istí, že tam sú politické a ekonomické faktory, ale ak sa ponoríme hlbšie, objavíme, že ide oveľa viac ako len tieto dva faktory. Snažím sa pochopiť  hlavný psychologický prínos týchto hnutí pre takto životom sklamaných ľudí. Zistila som, že príslušnosť k takej skupine je hlavný faktor. Títo ľudia sa pripájajú k hnutiam a skupinám, a tie im zrazu dajú zmysel života. Presvedčenie, že je to dôležité, že aj ich hlas je dôležitý. Je to akoby predtým boli neviditeľní, a zrazu sú videní.

Mnohí z týchto mužov získajú viac pozornosti, keď urobia niečo hrozné, alebo vtedy keď niečo škaredé povedia. Predtým boli neviditeľní, teraz si ich spoločnosť všíma. A myslím, že v tomto je niečo, čo im skutočne dodáva silu. A celé to vypovedá možno viac o nás ako spoločnosti, ako o nich. Takže by sme si podľa mňa mali dať pauzu v tom, ako podrobujeme extrémistické skupiny stálej pozornosti médií.

To mi pripomína niečo, čo povedal jeden z bývalých džihádistov vo vašom filme. „Bojovanie za Allaha bolo takmer transcendentálnou emóciou.“ Myslím si, že je to tak odhaľujúce. To je skoro spirituálna potreba nejakého vyššieho účelu, a ideológia sama o sebe je len podstavec.

Vo viacerých ohľadoch, ideológia je len ako tovar naaranžovaný vo výklade. Mnoho džihádistov s ktorými som sa rozprávala – nie tí, ktorí sú poverení prijímaním a vydávaním príkazov – nie sú obzvlášť veriaci, nevyžívajú sa v správnom praktikovaní viery. Pre nich je to o emóciách a pocite spravodlivosti a viere, že robia v živote niečo užitočné a významné.  Robia to aj preto, že vedia, že nás to desí. Dajú sa na to, držia si tento imidž a zrazu dostanú toľkú pozornosť. Sú na obálkach časopisov a novín, vidia sa v televízii a najdôležitejší lídri sveta sa na nich musia pozerať a mať z nich obavy. Je to neuveriteľne opojný pocit pre mladých mužov.

Je prekvapujúce sledovať aké je to v realite sa stretnúť s niektorými z týchto neonacistov. Majú svoje skreslené myšlienky o ľuďoch s čiernou alebo hnedou farbou pleti,  abstraktne ich nenávidia, a potom, keď skončí vaše spoločné rozprávanie, priznávajú, že sa im páčite a dokonca o vás rozmýšľajú ako o priateľovi. Ako veľmi vás to šokovalo?

Zvyčajne sa viem vyrozprávať ku hocijakej téme,  ale pri tomto som stratila slová a stále to trvá. Cítila som sa dotknutá a zmätená v rovnakom čase.  Aby som bola k Vám úprimná, snažila som sa, najviac ako to šlo, urobiť film o spojení s mojimi nepriateľmi, no nikdy som si nemyslela, že by sa to v konečnom dôsledku ukázalo takto produktívne. V skutočnosti som bola veľmi pesimistická, keď som začínala s týmto projektom. Len som chcela skúsiť niečo, čo som nespravila nikdy predtým. Nikdy nebolo v úvahe alebo medzi možnosťami, že sa stane to, čo sa skutočne stalo – že by ma niekto z nich mohol mať rád, a že, keď by sme sa skutočne stretli, tak by na mňa použil slovo „priateľ“. Nikdy som neverila, že by som sa s niektorými z nich mohla spriateliť, a hlavne, že niektorí z nich, potom ako sme sa zoznámili, odídu z týchto extrémistických hnutí. Ale stalo sa to, a stále tomu nemôžem uveriť.  Ak by ste mi to povedali v momente, keď som začala, veľmi by som sa tomu smiala. Ale stalo sa to.

Môžete mi niečo viac povedať o Kenovi, jednom z bielych neonacistov, s ktorým ste sa počas natáčania dokumente spriatelili?

Iste. Ken Parker bol vo filme ten  chlap so swastikou na hrudi. Hovoril tie najdivokejšie veci, aké som kedy počula.

A zavolal mi niekoľko mesiacov po premietaní filmu a povedal: „Odišiel som.“ Povedal, že odišiel,  a na môj opis používal slovíčko „priateľ“. Bol to jeden z najviac zarytých extrémistov, akého som stretla. Ale jeho skúsenosť so mnou ho prinútila hovoriť o tom iným ľuďom. Takže sa stal priateľom s pastorom cirkvi prevažne čiernych ľudí, ktorí žijú v apartmánovom komplexe. Pastor pozval jeho a jeho snúbenicu do kostola, a Ken stál v podstate pred všetkými vo vnútri a povedal: “Snažil som sa byť  v Klane, teraz som v neonacistickej organizácii, to sú názory, ktoré zastávam...“

Potom ako skončil prišli k nemu ľudia, objali ho a povedali mu: „Pozri, my sa nehneváme, že na tomto stoja tvoje názory. Ale na to, aby niekto ako ty prišiel sem a zdieľal takéto názory, to chce veľa odvahy.“ To bola pre neho posledná kvapka, lebo v tom momente si uvedomil, že ľudia, ktorých nenávidí mu prejavili len láskavosť, súcit a porozumenie. A ukázali mu to, aj keď si to nezaslúžil. Celá jeho ideológia sa rozpadla.

Udržovala som priateľstvo s Kenom a spojila som ho s iným bývalým neonacistom, pretože viem, aké ťažké je opustiť tieto skupiny. Tieto radikálne hnutia sa stanú vašou identitou, vašim životom, celou vašou sieťou priateľov, a keď to opustíte, ste kompletne vykoľajení. Takže musíme všemožne podporovať ľudí, ktorí chcú z toho von.

 

Absolútne, a som vďačný za to, že robíte túto prácu. Ja to robím tiež.  Myslím si, že je dôležité opätovne potvrdiť, že i empatia má svoje hranice, a máme v týchto hnutiach mnoho ľudí, ktorí nechcú byť dosiahnuteľní a musia byť konfrontovaní a úprimne porazení.

Súhlasím na 100 percent. Zažila som niekoľko momentov, kedy som objavila hranice empatie a bola som skutočne znepokojená mojou vlastnou bezpečnosťou. Spomínam si, že som cestovala do tréningového tábora bielych nacistov niekde v Tennessee a tam boli dvaja, alebo traja bývalí vojaci, ktorí ma sledovali a priamo do tváre mi povedali toto: „Preženiem guľku cez tú tvoju kameru. Preženiem guľku cez tú tvoju hlavu, ak otočíš tú kameru na mňa.“

Bol tam ešte jeden človek, ktorý nemal hovoriť a po celý čas sa na mňa díval, so zbraňou na nohách.  Potom sa na mňa prestal pozerať a keď odchádzal povedal: „Vieš čo bolo najlepšie na pobyte v Iraku?“ Odpovedala som, že neviem čo bolo najlepšie na pobyte v Iraku. „Dostávať zaplatené za to, že strieľam ľudí ako ty,“ povedal chlap so zbraňou.

Pri natáčaní dokumentu o neonacistoch som bola tehotná, a niečo, na čom sa všetci zhodli bolo, že ľudia ako ja by nemali mať deti. Nosila som vrecový odev a snažila sa svoje tehotenstvo čo najviac skrývať. A dokonca aj moje dieťa je miešanec, čiže to bolo pre mňa ešte o to viac zničujúce, smutné.

Jeden chlapík prišiel ku mne, vyfúkol dym do mojej tváre a povedal: „ Si sakra tehotná?“ A ja som sa pozrela do jeho mŕtvych očí a snažila som sa mu čo najmiernejšie povedať: „Nie, nie som tehotná.“

Takže ako hovorím, ľudské pochopenie, spojenie je dôležité.  A plne chápem, že to nebezpečenstvo, ktoré tieto hnutia predstavujú, by sa nemalo podceňovať.

Pri pozeraní tvojich filmov, je zrejmé, že ako komplementárne sú tieto extrémizmy, tak sú recipročné. Investícia do jedného extrému, pomôže i tomu druhému. Takto to vidíte aj vy?

Absolútne. Potrebujú sa navzájom, a pokiaľ ide napríklad o nábor džihádistov na Západe, môžete to vidieť celkom jasne. Čím viac sa niekto vyhýba a odťahuje od krajiny, v ktorej žije, tým viac ho to priťahuje do náruče extrémistov, ľudí, ktorí si želajú ubližovať.

ISIS je dosť jednoznačná pri prijímaní nových členov. Pripúšťajú, že ich nepriateľom v skutočnosti nie sú bieli nacisti, alebo niekto iní. Ich nepriatelia sú ľudia ako ja, a ľudia ktorí chcú byť spolu, ktorí chcú spoločne existovať a vytvárať rôzne komunity. To je šedá zóna, ktorá musí byť zničená. Zúfalo chcú, aby si ľudia vybrali stranu.

Rád by som vedel, ako sa dá podľa Vás vyriešiť problém s extrémizmom. Aká je cesta z tohto šialenstva?

Nesmieme sa stať hysterickými, nesmieme tancovať podľa toho ako pískajú, nesprávajme sa tak, ako chcú, aby sme sa správali. Chcú, aby sme sa ich začali skutočne báť, chcú aby sme boli rozdelení, dokonca chcú, aby sme sa pripojili k „ich“ veci. Vo všeobecnosti si myslím, že tomu musíme odolať. Je to argument na oslavu a podporu našej odlišnosti a podporu našej multikultúrnej spoločnosti.

A konkrétnejšie, v praktickej rovine, myslím si, že musíme podporovať ľudí, ktorí chcú tieto skupiny opustiť, pretože často podceňujeme týchto ľudí, no akonáhle sú v nich, pochopia a okamžite chcú odísť, ale nemajú podporu, pretože každý je príliš zaneprázdnený odsudzovaním týchto chlapov a nemá čas podať im pomocnú ruku a dostať ich odtiaľ. Myslím si, že toto je skutočne veľmi dôležité.

Ste viac alebo menej optimisticky naladená, po tom, čo ste strávili čas so svojimi „nepriateľmi“?

Som optimistická, ale tiež sa obávam, pretože som videla, aké osobné to môže byť. Videla som, že bieli rasisti a tiež džihádisti sú veľmi organizovaní, a tiež dokážu šikovne používať internet a sociálne média. Takže tieto hnutia rastú o dosť rýchlejšie ako tomu bolo v minulosti. Napriek tomu som stále pozitívna a mám v sebe nádej, pretože si myslím, že zmena je možná. Ale bude to vyžadovať, aby sme sa nevzdali. Všetci títo extrémisti chcú, aby sme sa vzdali, aby sme sa báli jeden druhého a ich, aby sme sa stali viac rozdelenými. Nechcú, aby sme boli láskaví, alebo prejavovali empatiu, boli organizovaní, alebo chodili voliť. Oni nechcú, aby sme robili tieto veci.

Musíme sa stať aktívnymi občanmi a aktívnymi ľuďmi, a bez ohľadu na to čo sa stane, nemôžeme si dovoliť vzdať sa. Táto aktivita zahŕňa aj ľudí s ktorými nesúhlasíme a ľudí, ktorých nemáme radi. V skutočnosti, na tom záleží najviac. Pre mňa je ľahké mať ťa rada. Je ľahké byť na teba milá, pretože pravdepodobne vidíme svet podobne. Je to jednoduché. No nedeje sa to, keď máme rozdielne postoje. Záleží teda na tom, kedy si ochotný rozšíriť tvoj pohľad na vec na niekoho, kto s tebou nesúhlasí, alebo kto sa nám nepáči. V opačnom prípade sa správame ako oni. A v tomto momente, procese, nastáva chvíľa, kedy predkladajú svoje ponuky blúdiacim dušiam.

 

Za prípadný príliš voľný, alebo nedôsledný preklad sa ospravedlňujem. Text v originálnom znení si môžete prečítať na nasledujúcom linku:
https://www.vox.com/world/2019/1/14/18151799/extremism-white-supremacy-jihadism-deeyah-khan?fbclid=IwAR1MdHPq_EUYzS3pHTmoV6ZILmjFD-o3YCW5g578QcbQcXZWGYYZW9aVFGU

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?