Prezidentské patálie

Autor: Maroš Chmúrny | 23.1.2019 o 16:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  594x

Už sa to blíži. 16. marec. Deň voľby novej hlavy štátu. Poznáme už takmer všetkých kandidátov. Už len pirátsky kapitán odkladá svoj slávny deň na neskoršie a samozvaný investigatívny novinár M. Daňo pobehuje po parlamente a...

a na poslednú chvíľu zbiera podpisy od poslancov NR SR. Už mu chýba len jeden jediný. 

Včera sa v réžii Denníka N uskutočnila prvá väčšia predvolebná debata relevantných kandidátov na prezidenta. Hosťami boli Béla Bugár, František Mikloško, Zuzana Čaputová a Robert Mistrík. Záznam z debaty si môžete pozrieť tu: https://dennikn.sk/1358232/prva-prezidentska-debata-dennika-n-podcast/?ref=tema

Na začiatok si zadefinujme čo vo všeobecnosti očakávame od prezidenta. Mal by byť nadstranícky, mal by mať zmysel pre spravodlivosť, musí si vedieť vypočuť názor obidvoch strán. Mal by pôsobiť reprezentatívnym dojmom a koniec koncov, a hlavne, by mal vedieť zaujať jasné postoje v otázkach zahraničného smerovania našej krajiny. Musí to byť človek, ktorý bude jasne rešpektovať zahranično-politické ukotvenie Slovenskej republiky a konať všetko pre upevnenie jej pozície v medzinárodných vodách. Európa sa dostáva do problémovej fázy, viaceré veľké a predtým stabilné krajiny majú svoje vnútropolitické problémy, ktoré negatívne vplývajú aj na fungovanie EÚ. Preto budeme vo funkcii prezidenta krajiny potrebovať šikovného človeka, ktorý bude vedieť počúvať a viesť dialóg s našimi spojencami a konštruktívne pracovať na náprave situácie v Európe ale i v našej krajine. Zároveň by mal vedieť odkomunikovať a vedieť presadiť aj naše vízie a nápady, nielen prijímať podnety z vonka a nechať sa jednoducho a ohybne tvarovať. Rozhodne, prezidentský úrad nie je odkladiskom starých, vyžitých politikov a ani miestom pre rôznych dobrodruhov.

A v neposlednom rade, na základe všetkého čo sa v spoločnosti deje, prezident by mal byť spojivom medzí takzvanými liberálmi i konzervatívcami. Je úplne absurdné, že sa tu vôbec rieši nejaký liberalizmus či konzervatizmus. A totálnou absurdnosťou je miešať náboženstvo do politiky a stavať sa kvôli tomu na barikády. Nežijeme v spoločnosti, v ktorej by všetko fungovalo. Ak by sme v takej žili nielen u nás, ale aj celkovo v Európe, potom by bol čas na nekonečne naťahovačky medzi liberálmi a konzervatívcami. Dnes na to rozhodne čas nie je. Preto budeme potrebovať prezidenta, ktorý bude blahodarným balzamom na ubolenú spoločnosť, ktorá sa čoraz viac začína deliť na absurdné tábory a jej členovia neváhajú tých druhých častovať nenávistnými prejavmi. Zatiaľ. Zatiaľ sme tu nemali Gdaňsk, ani včerajšiu Varšavu. No je načase, začať upokojovať nezmyselné vášne a stlmiť rast nenávisti v spoločnosti. Len ako, však?

Takého kandidáta, ktorý by na to bol vhodný je však v početnej kandidátnej listine ťažké nájsť. 

Už dlhšiu dobu sa diskutuje o tom, kto má odstúpiť v prospech koho. František Mikloško včera v diskusii opäť potvrdil, že odstúpiť sa nechystá v nikoho prospech. Dobre, tak smelo kandidujte, pán Mikloško. Choďte si po svoje 3%, keď Vás to tak poteší a neviete si bez tradičnej kandidatúry predstaviť volebný deň. Béla Bugár sa zase potešil, že ho média zatiaľ z tohto národného športu vynechávajú a nepýtajú sa ho v čí prospech by mohol odstúpiť.

Zásadnejšie rozhodnutia však spravilo v priebehu týždňa Oľano. Po dlhom čakaní a naťahovaní času konečne oznámili, že Veronika Remišová a ani žiadny iný nový kandidát nebude v týchto voľbách s ich podporou kandidovať. Správne rozhodnutie. Druhá časť tohto rozhodnutia mala pokračovanie včera. Už koncom minulého roka hnutie avizovalo, že podporí jedného z trojice Mikloško, Mistrík, Čaputová. Včera sa im podarilo iniciovať stretnutie všetkých troch kandidátov. Až na to, že Mikloško neprišiel, lebo veď načo, keď sa nechystá odstupovať. 

Ešte v decembri i začiatkom januára sa na toto stretnutie čakalo s veľkým očakávaním. Mnohí si pochvaľovali rozvážnosť Igora Matoviča, ktorý sa zachoval rozumne, priam štátnicky a avizoval podporu jednému kandidátovi z tejto trojice. Vtedy sa ešte rátalo s nejakou obludou, ktorú vytiahne na svetlo sveta Smer a s tým, že Harabin je ohrozenie prvého stupňa pre túto krajinu. Takže postupne.

Smer spravil ťah, ktorý ho nebude stáť mediálny a verejný lynč v najbližších dvoch mesiacoch, ale s najväčšou pravdepodobnosťou, dúfajme, ho bude stáť nielen výhru v prezidentských voľbách, ale aj možnú neúčasť v druhom kole prezidentských volieb. Maroš Šefčovič má na to ideálne predpoklady. Pre bežných ľudí je nepoznaný. Pre kategóriu bežných, ale rozhľadených, neprichádza do úvahy, lebo ide pod značkou Smeru. Pre bežného smeráckeho voliča platí to isté čo pre bežného, až na to že v tomto tábore získa najväčší počet hlasov. A na to nie je žiadne iné vysvetlenie, len to, že im Smer ukáže koho majú voliť. Tak budú, lebo Robo povedal. A pre kategóriu extrémistov respektíve nespokojných bojovníkov proti všetkému sú v prezidentskom menu pripravené iné chuťovky. 

Prirodzene sa od Šefčoviča presunieme k Harabinovi. Bohužiaľ, musím konštatovať, že ešte na jeseň som tomuto kandidátovi predpovedal, tak maximálne 2-3 %. Mám však taký pocit, že momentálne je to už o trochu viac, aj zásluhou médií hlavného prúdu, ktoré z tohto človeka začali vyrábať reálne ohrozenie demokracie a spravodlivosti na Slovensku. Mediálny boj, ktorý tu prebiehal a prebieha a ktorého snahou je zjednotiť sily na demokratickej strane politického spektra a postaviť jedného silného kandidáta voči zlu, priniesol aj negatívny jav. A tým je, zbytočná mediálizácia osoby Štefana Harabina a nárast jeho potencionálnych preferencií. Chtiac, či nechtiac sa kvôli spájaniu proti zlu, posilňovalo aj zlo samotné. Našťastie, ľudská žumpa na Slovensku má tiež svoje limity, i keď niekedy ťažko spozorovateľné, a Harabin už nemá potenciál na ďalší rast, aj keby bol v médiách hlavného prúdu varený-pečený. 

Výzva Oľano na spojenie síl bola opodstatnená a očakávaná. Niečo také sme vlastne mnohí očakávali už pred rokom od všetkých relevantných strán demokratickej opozície. No silného spoločného kandidáta sme sa nedočkali, namiesto toho sa prezidentské voľby zvrhli na propagáciu politických strán a mimoriadne úchylný priestor na zviditeľnenie sa. Azda najväčšmi bila do očí napríklad ohlásená kandidatúry málo známej Gabriely Drobovej či Oskara Fegyveresa. 

Oľano podporí kandidáta, ktorý bude mať v nasledujúcich predvolebných prieskumoch viac percent. Dvaja z oslovených ponuku na stretnutie prijali, jeden ju odmietol, čím vlastne zjednodušil situáciu. Až do tohto momentu je to všetko v poriadku, problém nastáva, keď sa pozrieme na to, aká dohoda sa medzi týmito zúčastnenými stranami zrodila. Predvolebné prieskumy sú robené na malej vzorke ľudí, pre mňa a určite i pre mnoho ďalších ľudí sú viac manipuláciou verejného myslenia, ako reálnou ukážkou, odrazom skutočných voličských preferencií. Súhlasím, že je ťažké nájsť mechanizmus akým vybrať jedného z dvoch sympatických a aj rozumných ľudí a tomu druhému povedať, že bohužiaľ ty to nie si. 

Lenže mnohým je už dlhšie jasné, a možno medzi nich patria i Igor Matovič a Veronika Remišová, že jeden z týchto dvoch kandidátov by bol pre spoločnosť prospešnejší v oblasti vedeckého výskumu a aktivizovania sa v tejto oblasti, ktorej rozumie a v ktorej je doma. Pri všetkej úcte k danému kandidátovi, ktorého som mal možnosť stretnúť, a vypočuť si jeho názory aj naživo, pre mňa je z danej dvojice voľbou číslo 2. Nehľadiac na predvolebné percentá. Lebo ak chceme mať na prezidentskom poste z daného výberu čo najkvalitnejšieho kandidáta, nemalo by o vzdaní či nevzdaní sa rozhodovať pár percent v nedôveryhodných a nepresných predvolebných prieskumoch.

Opakujem, som rád, že sa našla politická vôľa podporiť jedného kandidáta viacerými stranami. Len si nemyslím, že v zmenenej situácii (berúc do úvahy meno kandidáta Smeru, pravdepodobnú účasť pirátskeho kapitána, a nemožnosť expanzie Š. Harabina medzi ľudí, ktorí netrpia akútnou stratou pamäti) je ideálnym riešením vybrať jedného z dvoch najlepších kandidátov na základe nedôveryhodného predvolebného prieskumu. Na jednej z facebookových stránok bola zverejnená anketa, kde bola jednoduchá otázka. Kto by bol lepší prezident SR? Prvá možnosť: Maroš Šefčovič. Druhá možnosť: Zuzana Čaputová. Zatiaľ hlasovalo vyše 3100 ľudí. Šefčovič má 8% a Čaputová 92% hlasov. Samozrejme, ani toto nie je reálna podpora, ktorá by pre nich vyšla z pomedzi viacerých kandidátov, ale pri vzorke nad 3000 ľudí to nesie jasnejší odkaz, koho by ľudia privítali v prezidentskom paláci, ako pri bežnej vzorke 1000 respondentov.

Oveľa viac sa treba pozrieť na výkony v diskusiách, na názory kandidátov, na ich schopnosť argumentovať, priniesť na danú tému zaujímavý pohľad. Lebo po ich zvolení do prezidentského kresla už nebude možnosť na opravu. Pozrieť sa aj na životný príbeh obidvoch kandidátov a nenechať sa zbytočne nechať impulzívne strhnúť, len aby sme zachránili Slovensko pred extrémizmom. Samozrejme, že to je jedným z cieľov, to nespochybňujem, je to dôležité, ale aj v tejto situácii sa treba chovať racionálne a v prípade tesného rozdielu v "smerodajnom" predvolebnom prieskume, predsa len ešte raz prehodnotiť pozitívne a negatívne stránky obidvoch adeptov. Nemalo by sa pred objektívne lepšími predpokladmi na vykonávanie verejnej funkcie uprednostniť to, že niekto má chuť byť prezidentom. 

Áno, je ťažké zmieriť sa s tým, že státisíce eur investované do predvolebnej kampane, ostanú visieť kdesi vo vzduchoprázdne. Je ťažké to niekomu oznámiť, lebo peniaze nerastú na čerešniach a ani nepadajú z neba. Iba niektorým ľuďom. Preto je psychologicky nepríjemné ostať bez "odmeny". No také sú voľby, s tým treba rátať dopredu. A konkrétne v prezidentských môže byť víťaz len jeden. Pre našu krajinu by bolo prospešné, keby to bol ten najlepší.

Na odľahčenie. Na tikete mám podané na víťazstvo Zuzany Čaputovej v kurze 7. Preto by som rád 16. marca 2019 zakrúžkoval jej meno na volebnej listine a spoločne s ňou vyhral. Pre mňa menší obnos peňazí, pre krajinu múdru, vzdelanú, sympatickú a hlavne nepolarizujúcu prezidentku. Keby nastala iná situácia,  v prípadnom druhom kole, kde by bol R. Mistrík proti inému kandidátovi, by som samozrejme volil Mistríka, ale v prvom kole sa nechcem uskromniť s horšou voľbou, keď viem o lepšej. Takto sme volili vždy v minulosti, dnes keď máme na výber skutočne pozitívnu možnosť, cítime tlaky nielen z prostredia politických strán, ale aj z médií na vytlačenie tejto možnosti do úzadia. Nie je jednoduché odhadnúť voličské rozloženie síl tak, aby sme tu nakoniec nemali nejaké zlo, alebo uleteného dobrodruha, takisto však nie je v poriadku za účelom posilnenia demokracie a boja proti extrémistom, tlačiť lepšieho kandidáta na okraj. Našťastie, nikde nie je napísané, že po tých očakávaných prieskumoch nebude mať Z. Čaputová o nejaké to percento viac ako R. Mistrík. 

Z môjho pohľadu úplne absurdná situácia. Vidím podporu Z. Čaputovej, cítim podporu Z. Čaputovej, osobnostne i profesne by sa viac hodila do funkcie prezidentky a predsa existuje partia, ktorá to nevníma. 

Pevne verím, že Oľano, ktoré momentálne drží v rukách tromfy sa zachová racionálne, s dôrazom nie na peniaze, nie na zákulisné dohody ale na tú najlepšiu možnosť, akú má táto krajina v nasledujúcich voľbách. A tou rozhodne nie je umelé pretláčanie kandidáta, ktorý dal do volieb najviac peňazí. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?