Niežeby jeho slová historicky mali veľkú váhu, lebo si napríklad pamätáme, kedy už nemal byť v politike, ale predsa len, keď vyslovil túto myšlienku, tak vyzeral na pevno presvedčený, že ostáva v politike. A postupne, v priebehu roka nás utvrdzoval aj ďalšími vyhláseniami, v ktorých si trúfal na víťazstvo svojej strany v nasledujúcich parlamentných voľbách. Plánoval zostavovať novú vládu a nebránil sa ani myšlienke, že opäť raz bude premiérom. Všetko si vedel predstaviť, lebo predstavivosť mu ešte slúži dobre, na rozdiel on iných vlastností, alebo skôr cností.
Niekde v hlave ale stále nosil myšlienku odpratania sa z politiky, trochu do ústrania, na Ústavný súd. Na jeseň prišiel v parlamente pokus o ovládnutie tejto inštitúcie. K tomu boli potrební aj lokaji, tíško vyčkávajúci v závetrí. Už to vyzeralo takmer beznádejne. Nevieme čo sa stalo. Môžme hlavne ďakovať príčetným opozičným poslancom, ktorí neúnavne argumentovali a bojovali. A na druhej strane, môžeme ďakovať i Kotlebovcom, ktorí buď z dôvodu babráckosti nezahlasovali tak, ako boli dohodnutí, alebo si to "premysleli" a vydupkali si na tejto udalosti lepšie podmienky do budúcnosti.
Myslím si, že vtedy ešte stále išlo o to, dostať na Ústavný súd čo najviac "Smer pozitív" sudcov, možno i vrátane samotného predsedu strany, no nebola to jeho priorita. V tej dobe si predseda ešte stále brúsil zuby na premiérske kreslo, čo je evidentné aj z jeho prejavu, ktorý predniesol na výročnom sneme strany.
Keďže teda nevyšiel pôvodný plán na ovládnutie Ústavného súdu, bolo nutné vymyslieť niečo iné. A nie, nie je to o poslancovi R.F., je to o politickom prežití jeho strany. Keby to bolo na ňom, tak by ju kľudne nechal potopiť v honbe za mocou a peniazmi. Lenže nie je to na ňom, a postavy z pozadia Smeru pravdepodobne po fiasku s ovládnutím ÚS vymysleli novú stratégiu. Upratať tie najtoxickejšie postavy z vedenia Smeru do ústrania, a dopredu postaviť iné tváre. Hlavne tú milú, priateľskú, lebo taký imidžom sa chce strana v budúcnosti navonok prezentovať.
Preto Robert K. odišiel do politického dôchodku. Tento odchod začal detoxikáciu smeráckej organizácie. Lenže na duševné nešťastie poslanca R. F.,pre neho takáto jednoduchá možnosť neexistuje. Prakticky má len dve možnosti. Buď imunitu na ÚS, alebo nedobrovoľnú dovolenku na Belize. Aj keď popíjať Bloody Mary a natierať chrbát opaľovacím krémom znie lákavo, pre poslanca to nie je ideálna možnosť. Pretože, keď sa raz stanete závislým na moci, už sa ťažko odvyká. Je to možno tá najťažšia závislosť, akú si môžete vypestovať. A tento človek si ju pestoval poctivo. Keď už nerobil poctivo pre krajinu, tak aspoň v tomto ohľade bol dôsledný.
Verím, že zákulisné rokovania neboli jednoduché. Tá túžba po moci, po tom byť znova premiérom, musela byť pri jednaní s oligarchami a tými najvyššími štruktúrami strany veľkou prekážkou. No vyzerá to, že sa podarilo zatlačiť a dosiahnuť priaznivú dohodu pre prežitie strany.
Takže vážení, pre slušnú politiku nestačí začať očistnú kúru, až keď organizmus kolabuje. Zlé návyky sú už dávno zažraté v hĺbke a jedinou možnosťou je izolácia celej organizácie od ostatných. Nezabúdajme, že aj ten s milou je tvárou je už roky rokúce členom Smeru, začínal ako poslanecký asistent a postupne sa šplhal hore. Nie je to nováčik, ktorý by zrazu precitol, a zistil ako funguje organizácia, ktorej je súčasťou a v návale prebudenia sa, začne robiť veci poctivo, slušne a pre prospech širokej spoločnosti. On sa priamo podieľal na fungovaní strany, na rozhodnutiach, ktoré za roky počas ktorých vládli, strana spravila. A takisto nezabúdajme, že nedokázal uspokojivo vysvetliť financovanie svojho luxusného bytu.
Nie je podstatné čo o Smere rozprávajú nejakí rodinní politici. Mali by sme si všímať, do ktorej rodiny patria. Smer má v sebe toľko toxických osôb, že až. O Blahovi, momentálne pravej a vernej ruke predsedu strany, je škoda písať, dalo by sa to zhrnúť veľmi krátko a výstižne, ale je to zbytočné. Jedinou podstatnou vecou je, že takéto indivíduum je členom Zahraničného výboru v NR SR. Máme tu Jána RIchtera, na ktorého sa trestuhodne zabúda od minulej jari. Odvtedy si užíva pokoj, pričom už dávno nemal byť ministrom, ale sme na Slovensku, takže ešte stále je a asi sa nikam nechystá, lebo momentálne nepatrí medzi najviac kritizované osoby vo vláde. Konkurencia je totiž silná. A aby som sa tu príliš nerozpisoval, tak už spomeniem len vrcholne nesympatického, slizkého Martina Glváča, ktorý rád zneužíva rôzne spoločenské situácie, vrátane vraždy medičky Ľudmily Cervanovej, na rozdúchavanie vášní v spoločnosti.
Preto mi príde od veci uvažovať o nejakej krajšej, priateľskejšej tvári Smeru. Nie je podstatné, či dobrý sused Peter P. poorie polia a zasadí zemiaky všetkým susedom, alebo povešia záclony všetkým dámam na ulici. Peter P. nie je zárukou veľkých a pozitívnych zmien vo vnútri Smeru, ktoré by boli v prospech Slovenska. Je od veci o tom písať v médiách a dávať tejto téme legitimitu. Nech si o tom blúznia lokaji vo veľkej politickej rodine, nie je dôvod, zbytočne im nahrávať do karát prílišnou medializáciou. Nie, Smer nie je potencionálny partner do budúcej vlády. To neznamená, že sociálna demokracia je v princípe niečo zlé, to len organizácia menom Smer je tá, ktorá jej realizáciu v praxi len simuluje a tým znevažuje celú myšlienku tohto štýlu vládnutia.
Smer je lepšou možnosťou len v jednom prípade. Oproti komunizmu, alebo vlhkým snom PLGR. Danka o autoritárskom režime je aj taká škodná organizácia ako Smer lepšou variantou. Ale to by bol aj za starších čias, za čias predsedu strany. Za čias, keď vo vnútri žili v peknej predstave, že Slováci sa im nikdy dostatočne nepostavia na odpor, a nebude nutné proti nim a za svoje majetky, brániť sa všetkými dostupnými prostriedkami.
