Spoločne s bicyklom sme sa nechali odviesť národným železničným dopravcom až na stanicu v Ľubochni. Obdivovanie samotnej stanice som si nechal na chvíle, keď budem čakať na spiatočný vlak, preto som sa hneď pobral preč. Za budovou stanice je prvá turistická značka, ktorá však o najdlhšej slovenskej doline nehovorí nič.
Preto som sa pobral len tak naslepo ulicou. Potreboval som sa dostať na druhú stranu hlavnej cesty do centra Ľubochne. Po prechode hlavnej cesty ma privítal erb obce. Tou tabuľkou pod ním, by som sa nechválil.
V dávnejšej minulosti bola Ľubochňa známa ako osada hájnikov, rybárov a ťažiarov dreva. V 17. storočí bola v Ľubochnianskej doline dokonca sklárska huta Likavského panstva. Neskôr, v 18. storočí sa z Ľubochne stáva kúpeľné miesto. Liečebné dedičstvo stále pretrváva v podobe Národného endokrinologického a diabetologického ústavu. V obci sa nachádza aj pekný kúpeľný park, ktorý hojne využíva domáci i pacienti. A drevo sa ťažilo aj v minulosti aj v súčasnosti, takže samotný erb je pre túto dedinu vhodný. V podstate od erbu sa celou ulicou, zasahujúc do parku, tiahne lipová aleja, ktorá bola vyhlásená za prírodnú pamiatku. Tvorí ju 111 kusov lipových stromov, ktorých história siaha do začiatku budovania kúpeľného charakteru obce Ľubochňa. V súčastnosti tvoria významný estetický a krajinársky prvok.
Pokračoval som stále miernym stúpaním po hlavnej ceste. Asi po dvoch kilometroch, odkedy ma privítal obecný erb, som minul posledné domy v dedine a veril som, že som na tej správnej ceste do Ľubochnianskej doliny. Táto dolina je prirodzenou hranicou medzi Liptovskou a Turčianskou časťou Veľkej Fatry.
Do Ľubochnianskej doline som chcel ísť už aj v minulosti, no vždy to na niečom stroskotalo. Niekedy možno aj na tom, že som sa obával galejí, ktoré ma čakajú v najdlhšej doline na Slovensku. Informácie zo zdrojov sa rôznia, tak ja sa budem držať čísla 25 km. Predstavoval som si drsnú zaberačku, ktorú možno v polovici vzdám a so sklopenými ušami sa pôjdem hanbiť do kúta a variť gumidžús. Na moje príjemné prekvapenie sa ani po tom ako som minul posledné domy v dedine sklon cesty nezmenil a šliapal som iba veľmi mierne do kopca. Dostal som sa na križovatku, miesto zvané Lúčky, kde sa nachádzal veľký drevený pamätník venovaný ľudom, ktorý zahynuli v doline počas ťažby dreva. Vedľa neho bol malý altánok, ktorý slúži ako oddychové miesto pre turistov a predo mnou len dlhá rovná cesta a napravo veľká lúka. Na svahu som videl lyžiarsky vlek. Po chvíľke som sa pobral ďalej, a ďalší stop som si dal na moste ponad riečku Ľubochnianku, ktorá ma sprevádzala popri ceste.
Aby som vás neukrátil o ďalšie zaujímavosti z histórie Ľubochne, tak musím spomenúť, že v rokoch 1903 – 1904 tu bola postavená hydroelektráreň a úzkokoľajná lesná železnica. Nebola to len taká hocijaká železnica, bola prvá elektrifikovaná v strednej Európe. Slúžila aj na príležitostnú dopravu turistov a kúpeľných hostí. Zrušili ju v roku 1965. Rušne sa zošrotovali, koľajnice povytŕhali. Malá vodná elektráreň však stojí dodnes aj napriek tomu, že po zrušení prevádzky lesnej železnice, ktorú svojou energiou poháňala stratila svoj význam a značne chátrala. Ale našiel sa súkromný investor, ktorý hydroelektráreň opravil a v súčasnosti opäť produkuje elektrickú energiu. V priestoroch budovy sú umiestnené obrazové panely, ktoré ilustrujú už takmer zabudnutú históriu lesnej železnice a malej vodnej elektrárne. Prehliadka areálu je možná po predchádzajúcej dohode so správcom areálu.
Popri celej mojej doterajšej trase dolinou viedlo elektrické vedenie a bol som zvedavý, kam až, je elektrika potiahnutá. Na ďalšom úseku som natrafil na horáreň, alebo lesnú usadlosť, pre ktorú je mať elektrické pripojenie určite veľkým plusom. Nebola to jediná usadlosť v celej doline. Takmer za každou zákrutou sa nachádzal iný domček, viac či menej poznačený zubom času a ja som sa tešil, čo uvidím za ďalším ohybom. Míňal som opustené lesné škôlky, včelín, či pozostatky starej, dnes už nepoužívanej elektrifikácie. Okrem toho som si na pravej strane všimol nejaký areál. Tabuľa mi oznamuje, že sa tam nachádza liečebno-výchovné sanatórium pre deti. A objavil som spoločenskú hru pre malých i veľkých. Ak sa chcete hrať na Troch pátračov (nie je podmienkou byť traja), môžete skúsiť pohľadať všetky obrázky inšpirované náboženskými motívmi rozmiestnené po celej doline. Ja ponúknem len malú ukážku.
Po niekoľkých usadlostiach som dorazil na ďalšie dôležité rázcestie pri horárni Blatná. Cestou doľava sa dá dostať k jedinému prírodnému jazeru vo Veľkej Fatre, k jazeru Blatná. Chvíľu som váhal, či sa tam vybrať, alebo pokračovať rovno hore dolinou. Zvíťazila možnosť pokračovania dolinou, pretože môj cieľ bol, aby som sa dostal na jej koniec. Jazero Blatná som si nechal na prípadnú spiatočnú cestu, ak sa mi bude ešte chcieť šliapať do kopca. A aká by to bola cyklistika alebo prechádzka v prírode, keby sa tam nedali stretnúť zvieratá?
Spoza kríku pri ceste vykúkala pekná mladá srnka. Pomaličky som ku nej bicykloval a minimálne, kým som prešiel 200 metrov stála bez pohybu. No usúdil som, že som pri nej už dosť blízko na to, aby som si ju odfotil. A že možno práve na to tam stojí a netrpezlivo čaká. No keď som zastal a zosadol z bicykla zistil som, že srnka sa fotiť nechcela, radšej vzala nohy na plecia a zmizla v kríkoch, kde po nej ostal šuchot konárikov. Zato, keď som sa dostal do zóny, kde rástli popri ceste obrovské lopúchy a kvitli vysoké a mohutné žlté kvety (telekia ozdobná, ktorej názov bol odvodený od grófa Telekiho) natrafil som na krásavcov, ktorí pózovali dlho a veľmi ochotne.
Čas mi pri nich utekal ako voda, až som pomaly aj zabudol, za akým účelom som do doliny prišiel. Preto som schoval fotoaparát a opäť nasadol do sedla, aby som sa dostal ešte ďalej. Míňal som ďalšie usadlosti a pri jednej z nich som natrafil na Pinocchiovho bratranca. On tam pravdepodobne šéfuje všetkému naokolo.
Pomaly, ale isto som sa blížil k záveru doliny. Elektrifikácia bola stále prítomná aj v týchto miestach. Ako odmena ma čakal Tajch Ľubochňa. V minulosti táto vodná plocha slúžila pri splavovaní dreva nižšie smerom k dedine. Pre tieto potreby boli začiatkom 19. storočia vybudované dve umelé vodné plochy - Nižný a Vyšný Tajch. Keď do doliny dorazil ďalší technologický pokrok v podobe spomínanej železnice, tajchy sa prestali využívať. Nižný Tajch zanikol. Vyšný Tajch po skončení tejto služby pravdepodobne slúžil na chov rýb, no výrazne chátral. V roku 2009 prešiel rekonštrukciou a teraz plní dôležitú úlohu v systéme protipožiarnej ochrany. Nosnou myšlienkou obnovenia tajchu bolo vytvorenie nádrže, ktorá ochráni les nielen v Ľubochnianskej doline, ale aj v priľahlých oblastiach. Ak by bolo potrebné, tak je táto vodná nádrž pripravená zásobovať vrtuľníky hasiace lesný požiar. No dúfajme, že na takýto účel nebude použitá a bude slúžiť len na kochanie sa pre turistov.
Pri ňom sa nachádza aj prístrešok, ktorý je upravený aj na opekanie. Naraz sme sa tu stretli viacerí cyklisti, aj rodina s dvomi malý deťmi, ktoré sa nevedeli vynadívať na sfarbenie vodnej plochy. Chlapec spracovával mamu asi v takomto duchu:"Mami, to je nádhera. Oveľa krajšie ako Chorvátsko. Prosím, už nechoďme do Chorvátska, to je ďaleko. Radšej chodievajme sem, tu je krajšia voda."
No ani pri tomto tajchu, Ľubochnianska dolina ešte nekončí. Preto som pokračoval opäť smerom hore. Už to ale netrvalo dlho a dostal som sa na miesto zvané Močidlo. Tam pekná asfaltka skončila a na výber boli ďalšie turistické trasy. Smerom po štrkovej ceste do Sedla pod Čiernym Kameňom a po lesnom chodníčku nevhodnom pre bicykel na Borišov. Na Borišov to je odtiaľ podľa smerovníka len 1:20 h. Ale dlhá dolina asi odradí väčšinu peších turistov od takejto alternatívy. Aj pri tomto smerovníku bol postavený prístrešok, ktorý ešte vyzeral dosť novo. V drevenej skrinke som objavil knihu a pero, vybavenie pre tých, ktorí chcú svoj výlet zvečniť na papier. Spustil som sa dole. No keďže to nahor neboli galeje, tak ani smerom nadol som neletel ako šíp. V mnohých miestach bolo nutné dupnúť do pedálov, aby som nešiel úplne krokom. Avšak vďaka tejto nenáročnej rýchlosti som mal dostatok priestoru obdivovať všetky krásy a zaujímavosti okolitej krajiny.
Pritom som rozmýšľal, či sa mi ešte chce ísť pozrieť prírodné jazero Blatná. Keď som dorazil k odbočke, akosi inštinktívne som zahol ku jazeru. Aj keď sa mi už príliš nechcelo ísť hore kopcom, aj keď už bol pokročilý čas a vyzeralo to, že nestihnem vlak, ktorý som mal v pamäti ako ten spiatočný. Zvedavosť vyhrala a vybral som sa pozrieť jediné horské jazero vo Veľkej Fatre. Aj keď nie som brilantný matematik už po pár desiatkach metrov, som začal počítať náročné matematické výpočty. Totiž celá dolina je asfaltová a táto odbočka je lesná zvážnica. A preto mi zrazu začali vychádzať divné rovnice. Prvá: asfaltová cesta = 0 medveďov. Druhá: lesná zvážnica s hustejšími kríkmi naokolo = ??? medveďov. Ako to dopadlo? Medveďa som nestretol a jazero som nevidel. Asi som okolo jazera prechádzal, ale bolo tam tak málo vody, a bolo zarastené, že som ho ani nepovažoval za jazero a išiel som ešte oveľa ďalej, až kým ma bahnistá, rozjazdená cesta po ťažobných strojoch nedonútila otočiť sa. Podľa značenia sa vraj dá cestičkou pre peších dostať na horský hotel Smrekovica.
Cestou dole som sa pristavil pri horároch, ktorí mi povedali, že okolo toho jazera Blatné som pravdepodobne prechádzal, len som si ho nevšimol. Upozornili ma, aby som si dával pozor na kamióny s guľatinou. Kamiónov som počas cesty hore i dole stretol hádam šesť. Vrátil som sa do dediny. Mal som v pláne niekde sa najesť a potom ísť na vlak. No môj posledný spoj, ktorý som mal v hlave mi už odišiel, preto som volal kamarátovi, nech mi pozrie kedy mi niečo pôjde, aby som mal prehľad, či sa mám ponáhľať, alebo si môžem dať nejaké jedlo. Ďalší vlak mi mal ísť za hodinu, takže ostalo dosť času posedieť pri držkovej a kofole. Pristavil som sa, aby som si odfotil dom, ktorý ma najviac zaujal či už pri ceste do doliny, alebo späť. Jeho exteriér mi pripomína také Bavorsko, alebo aj rakúsku architektúru, ale môže to byť len môj laický, klamlivý dojem. Po jedle som si prečítal nejaké informácie o dedine na informačnej tabuli a zistil, že dom, ktorý som si nedávno fotil sa volá Kollárov dom (nie Borisov) a pochádza z kúpeľných čias.
Mimochodom, držková nevyhrala môjho držkového Oskara a myslím, že by nemala čo robiť ani medzi širším okruhom nominovaných. V dostatočnom časovom predstihu som sa pobral smerom na železničnú stanicu, aby som stihol ešte zblízka poobzerať aj tú. Stanica v Ľubochni patrí medzi to najmalebnejšie, čo som pri našich koľajniciach zatiaľ videl.
Bohužiaľ nemohol som sa dostať ďalej a odfotografovať celú budovu, lebo na poslednej koľaji celý čas stál nákladný vlak a blokoval ma. A nakoniec som stihol aj ten vlak, na ktorý som chcel ísť pôvodne. Železničný dopravca na mňa myslel, rátal s tým, že výlet mi zaberie viac času, lebo sa nebudem nikam ponáhľať, a po hodinovom meškaní s veľkou slávou dorazil môj spoj. Len pár minút pred ďalším.
Ešte tesne pred jeho príchodom som si stihol zvečniť pekné inštalácie znázorňujúce smer jazdy vlakov a už ma čakala len cesta naspäť domov, do Turčianskej záhradky.
