Jarná Praha s takmer letnými teplotami

Autor: Maroš Chmúrny | 17.5.2018 o 16:10 | (upravené 17.5.2018 o 16:25) Karma článku: 3,54 | Prečítané:  480x

Pohľad na stovežatú bez Karlovho mosta aj Staromestského námestia. Namiesto toho pamätníky, osobnosti, umelecké diela a múmie.

Popri tenisovom turnaji som sa túlal aj ulicami Prahy. Vždy sa snažím bývať v ľahko dostupnej vzdialenosti od areálu TK Sparta Praha, aby som mohol využívať dopravný prostriedok "pešobus". Teraz  som býval aj na inom mieste ako zvyčajne, takže som mal možnosť objaviť zase o kúsok viac z tohto krásneho mesta. Z hlavného nádražia som sa potreboval dostať do mestskej časti  Praha-Dejvice, v ktorej som si vybral penzión na tri noci. Dopravil som sa tam bez problémov pomocou metra, kde som využil prestupy na iné linky. Neďaleko odtiaľ som mal zmeniť dopravu a nastúpiť do autobusu, ktorý by ma odviezol bližšie ku rezervovanému penziónu. Dostal som sa na parkovisko autobusov, no na zastávkach som nedokázal nájsť tú s názvom Podbaba. Vedľa bolo platené parkovisko a pred búdkou sedel na stoličke strážnik. Logicky som uvažoval, že je miestny a mal by mi vedieť poradiť. Preto som ho oslovil s otázkou, odkiaľ a akým autobusom sa dostanem na Podbabu. Ujo vrátnik však zostal zaskočený a povedal mi, že netuší, lebo hoci je z Prahy, býva v inej časti a sem príde na aute, zaparkuje a celý deň tu sedí. Večer znova nasadne do auta a odíde obvyklou trasou domov. A o Podbabe počul, ale naozaj netuší, kde by mohla byť. Tak som sa rozlúčil a kráčal rovno za nosom na väčšiu ulicu, ktorú som videl asi tak 200 metrov pred sebou. Keď som tam dorazil, na náprotivnej strane som si na stene všimol tabuľku s názvom ulice. Podbabská.

Na najbližšej autobusovej zastávke už boli vypísané aj spoje, ktoré išli presne tým smerom, ktorý som potreboval ja. Pár minút som počkal, odviezol sa niekoľko zastávok a vystúpil som tak, aby som to mal čo najbližšie do penziónu. Dorazil som na recepciu, nikde ani noha. Zrazu vyšli dve nohy z izby na chodbe, na ktorú z recepcie videl. Boli to nohy malého Vietnamca. Prišiel na recepciu, pozdravil a spoločne sme vybavili prihlásenie na pobyt. Ukázal mi izbu a ja som sa len prezliekol a vyrazil na tenis. No o tenise som písal v minulom článku, preto sa dnes venujem tomu, čo som zažíval na cestách do tenisového areálu. Hneď v prvý deň som potreboval nájsť čo najjednoduchšiu cestu do areálu. Podľa mapy to vyzeralo na 20 minút chôdze. Išiel som poza nejaké garáže, no stretol som tam aj jedného miestneho a ten ma navigoval o ulicu ďalej a tou som už potom chodieval každý deň. Na ulici Podbabskej som našiel napríklad takýto pamätník.

Na tej istej ulici sa nachádza aj ozrutný hotel, ktorého veža je viditeľná aj z diaľky.

Na druhej strane ulice sa zase nachádza toto. Keď R.F. hovoril, že prejav pána prezidenta nebol písaný na Slovensku, nemyslel toto miesto?

Tak ako roky predtým, tak aj tentokrát sa semifinále Ligy majstrov vo futbale krížilo s tenisovým turnajom. A keďže som v penzióne nemal televízor bol som zase nútený vyhľadať nejakú hospodu, kde by som si zápasy mohol vychutnať. V utorok hral môj obľúbený Real Madrid a už ráno cestou na tenis som nenápadne nakúkal cez okenné tabule do pohostinstiev a hľadal televízor zavesený na stene. Nezistil som však nič a preto som mal rovnakú misiu aj večer. Mal som cieľ, aby som našiel vhodnú hospodu čo najbližšie pri penzióne. Podarilo sa. Porozprával som sa s barmanom, či budú večer púšťať futbal a povedal, že asi áno. Večer tesne pred zápasom  som dorazil do spomínaného pohostinstva, barman si ma už pamätal a prepol na športový kanál ČT Sport. Objednal som si pivo a čipsy a sledoval víťazstvo Realu Madrid. Okrem toho som si všímal osadenstvo hospody. Za mnou jedli dvaja ľudia o pár rokov starší odo mňa. To ma inšpirovalo, aby som na ďalší deň prišiel pozerať futbal zase sem, ale s prázdnym bruchom. Pri ďalšom stole sedeli traja stredoškoláci. Dve dievčatá a jeden chalan. Zaujímavé na nich bolo, že kým ja som mal jedno pivo na polčas (a to druhé som ani nedopil), tak oni za ten čas v pohode otočili štyri pivá a to ešte neodchádzali domov, keď som išiel ja. Nuž, Česi majú svoju pivnú kultúru zakorenenú v sebe. Môj penzión bol vlastne na konci všetkého. Posledná ulica, pod takým lesíkom(parkom). Keď som sa po zápase vo veselej nálade z víťazstva vracal na ubytovňu, od kontajnerov na ulici sa šuchtal nejaký tieň a zahol za najbližšie garáže. Keď som prechádzal okolo tých kontajnerov, na zemi sa povaľovali desiatky vecí a rôznych igelitiek v ktorých bol zabalený odpad. V duchu som si pomyslel, že chcelo by to slušných bezdomovcom.

Na druhý deň ráno, keď som si vykračoval do tenisového areálu, práve jeden z obyvateľov miestneho paneláku dokončoval upratovanie okolo kontajnerov a popod nos si mrmľal :"Tenhle měsíc již po páte.."

Na neďalekom chodníku som stretol osobu, nápadne sa podobajúcu na Kapitána. Oblečené mal monterky, oranžovú výstražnú vestu a relatívne sebavedomo sa opieral o lopatu. Radšej som ho však nefotil, nemusia to u nás doma všetci vedieť.

No až večer som si všimol, kde to vlastne bývam. V luxusnej štvrti som sa ubytoval.

A pocit luxusu znásobovalo aj to, že na dome na kopci práve pristávalo lietadlo.

Ďalší deň ráno som v kuchyni načapal mladú turistku. Z hrnca na sporáku sa šírila podmanivá vôňa dusenej cibuľky a nôž rezkými, naučenými pohybmi krájal šunku. Kým som si pripravoval ranný nápoj, tak do hrnca pridala na malé kocky nakrájané zemiaky a posypala koreninami. Kuchyňou sa niesla podmanivá vôňa a ja som musel mladú kuchárku osloviť, lebo som chcel vedieť, čo to pripravuje. No už pri prvom pokuse sme narazili na problém. Bola to Talianka, čo vysvetľovalo aj tú lahodnú vôňu, a nerozumela anglicky. Skúsil som oprášiť moju zvodnú taliančinu, no zistil som, že pozdravenie na dobré ráno alebo prianie pekného dňa mi nezaručia, že zistím, ako sa to jedlo volá a nie to ešte ako sa pripravuje. Vzdal som to a opustil miestnosť. Natíska sa mi však otázka, Taliani sa rodia s kuchárskym nožom v ruke?

Večer sa hral ďalší zápas semifinále Ligy majstrov. Súperi boli AS Rím a FC Liverpool. Môj cieľ bol rovnaký ako deň predtým. Ísť do hospody a pozerať zápas. Jediná obmena spočívala v tom, že som si nekúpil jedlo cestou z tenisového areálu, ale spoľahol som sa, že si niečo varené objednám priamo v hospode. Táto misia skoro úplne zlyhala. Dôvodom bolo to, že futbal v stredu nedávali na ČT Sport, ale na inom programe, ktorý v tom konkrétnom bare, ale ani v iných nemali. Namiesto pozerania futbalu sa mi podarilo zdržať talianskeho fanúšika, nápadne sa podobajúceho na Belmonda z 80-tych rokov, ktorý tiež so mnou vyčkával v pohostinstve a ktorého so uisťoval, že jasné, že ten futbal budú dávať na tomto programe. To nevadí, že teraz ide basketbal, on dovtedy skončí a bude futbal. No potom som sa zamyslel, že kedy bude predzápasové štúdio? Nevychádzalo to. Čech sediaci pri bare mi povedal, že jeden deň dáva zápas ČT Sport a druhý iná televízia. Tlmočil som to spolusediacemu Talianovi, ktorý sa pobral hľadať iný bar, kde by si mohol pozrieť svojich. Ja som už mal objednané jedlo, takže som najprv musel zjesť a až potom som išiel hľadať iný bar. Moje hľadanie bolo maximálne neúspešné, aj keď som nakukol do viacerých barov. Namiesto pozerania futbalu sa mi teda podarilo dobre sa najesť, zmiasť talianskeho fanúšika, dobre sa po jedle poprechádzať a vybaviť Žilinčanom alebo Banskobystričanom indickú reštauráciu. To bolo tak, že keď som vbehol do indickej reštaurácie, kde som cez sklo videl televízor,  Ind, majiteľ baru, sa mi pokúšal nájsť športový program, kde by som si mohol vychutnať futbal a keďže nič nenašiel, tak sme niekoľko minút strávili pracovným rozhovorom. Zisťoval, či by sa mu oplatilo otvoriť reštauráciu v Žiline alebo v Banskej Bystrici. Pýtal sa, kde žijú bohatší ľudia. Tak som mu povedal, že to je asi na rovnakej úrovni. Nemusíte mi za tento lobbing ďakovať.

Po troch nociach strávených v penzióne som mal chuť na zmenu. Mal som vyhliadnutý hostel v Holešoviciach a ten som si aj rezervoval. Večer po tenisových zápasoch som sa presunul. Na recepcii som sa hneď prihovoril po našom, no zistil som, že tu sa česky nedohovorím. Všetci na recepcii boli cudzinci. Hostel to bol obrovský, a v suteréne sa nachádzal aj bazén, ktorý som každý večer využíval. Keby chcel niekto kontakt, nech sa páči tu. Keďže som bol hladný, vyrazil som hľadať si jedlo. Popritom som natrafil na takéto podzemné kontajnery. No nesmejte sa mi, ak také máte aj vo svojom meste. My také nemáme.

Neďaleko bol malý park, kde som na lavičke pučil do seba kebab. Volá sa to Ortenovo námestie a jeho súčasťou bolo aj detské ihrisko, kvôli ktorému tam zrejme bola táto socha motýľa.

Z druhej strany sa ho snažil upravovať nejaký samozvaný umelec.

To, že som sa presťahoval do Holešovíc sa ukázal ako správny krok aj z ďalšieho hľadiska. Keďže sa tam nachádza "Výstavište Praha", všimol som si, že práve prebieha výstava múmií. Zistil som, že je to prístupné až do 20:00, takže som si návštevu výstaviska naplánoval na večer po skončení tenisového programu. Odhadoval som, že tam bude pár ľudí, no už pred vstupom do areálu výstaviska, som stretal desiatky ľudí, ktorí tam mierili. Bol som šokovaný, aký veľký záujem o túto výstavu je práve teraz, keď tam idem ja.

Cestu od vstupu do areálu až po hlavnú budovu oproti lemovali rôzne stánky. Hostesky a ďalší pracovníci v týchto reklamných stánkoch rozdávali ľuďom letáky a rôzne iné reklamné predmety. Alebo ich volali vyskúšať si niečo do ich predvádzacieho stánku. Najväčší úspech mal Actimel tím. Zadarmo rozdávali okoloidúcim balenia actimelu, išiel na dračku. Vstúpil som aj do hlavnej budovy, ale už vtedy som vedel, že títo ľudia sem neprišli kvôli múmiám. Na to tu bolo až príliš živo. Vo vnútri som zistil, že tu práve prebieha, povedzme promo akcia k maratónu v Prahe spojená aj s registráciou účastníkov. Obehol som teda dookola rôzne stánky, ktoré zahŕňali predajcov športového oblečenia, športových doplnkov a nápojov, propagátorov stravy ale napríklad aj počítačových hier. Vyšiel som vonku, hľadať v ktorom pavilóne sa nachádza výstava "Múmie sveta".

Ďalej som už nasledoval šípky a vybral sa za starými múmiami. Dav sa preriedil a pri samotnom pavilóne s touto výstavou som dav tvoril už len ja.

Vstupné pre dospelú osobu stojí 320 KČ. V podstate už dopredu som sa tešil ako o tom napíšem samostatný článok, no tento môj plán bol zhatený hneď pri nákupe vstupenky, lebo pán za okienkom mi oznámil, že vo vnútri nesmiem fotiť. Bol som zvedavý aj na dôvod. Neželajú si to žijúci potomkovia vystavovaných tiel. Najprv mi to prišlo smiešne, že by Tutanchámonovi potomkovia s tým nesúhlasili, no počas výstavy som názor zmenil a už to bolo logickejšie. Pretože v priestoroch pavilónu sú vystavované aj mumifikované telá z Nemecka či Rakúska, ktoré sú staré len pár storočí, je to prirodzená a pochopiteľná požiadavka. A na druhej strane, tie fotky by vlastne ani neboli pekné, keďže všetky exponáty sú za sklom. Zaujímavý výklad sa dá aj vypočuť na špeciálnom zariadení, ktoré každý návštevník dostane po zakúpení vstupenky. Výstavu určite odporúčam navštíviť. V Prahe bude do 30.06.2018. Potom ako som vyšiel z pavilónu som si všimol, že v pavilóne oproti práve v ten deň končila výstava diel Hieronyma Boscha. To u mňa spôsobilo veľké váhanie, či by som nemal takúto príležitosť využiť na ďalšie kultúrne obohatenie. No nakoniec som sám seba presvedčil, že až taký fajnšmeker nie som a že na dnes tých výstav stačilo.

Cestou von som opäť prechádzal popri všetkým reklamných stánkoch a stále mal najväčší úspech Actimel. Ja som tam bol v piatok večer. V sobotu sa konal  Dm drogerie rodinný beh a na nedeľu bol naplánovaný Volkswagen maratón, ktorý je súčasťou bežeckej ligy RunCzech. trochu som aj rozmýšľal či neostanem do nedele a nezúčastním sa ako divák, ale už som mal naplánovaný kultúrno-turistický program na ďalšie dni.

Ďalším, čo ma zaujalo je, že už aj v Prahe sú k dispozícii zdieľané bicykle. Videl som ich zamknuté o rôzne stĺpy, kade-tade po meste. K ich používaniu je potrebný internet v mobile, pretože je potrebné do stiahnutej aplikácie napísať číslo daného bicykla a následne vám pošlú kód na odomknutie zámky. Jazdy do 15 minút sú zdarma. Obľubujem tento systém verejných bicyklov. A len si tak pre seba predstavujem, že do obchodu sa odveziem na bicykli a keď z neho vyjdem von, tak tam bicykel už nebude, lebo si ho medzitým požičia niekto iný a ja pôjdem naspäť peši.

Na záver už len pár fotiek z exteriéru baru, okolo ktorého som prechádzal. Z rôznych súčiastok a železného odpadu niekto šikovný stvoril takéto diela. Netuším, čo majú znázorňovať, ale vyzerá to zaujímavo. Večer mi na izbe pribudol nový spolubývajúci Steven. Pochádzal z USA, no žije a študuje momentálne v Nemecku. Mali sme spolu veľmi dlhú, zaujímavú a hodnotnú debatu, boli sme si zaplávať a celkovo to bola veľmi pekná bodka za celým dňom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Jindřich Štreit: Normalizácia neprišla zo dňa na deň, postupne sa uťahovala slučka

Fotograf zachytil, ako normalizácia zničila Československo.

KOŠICE KORZÁR

Fotil okupáciu v Košiciach, snajper ho zasiahol do hlavy, ostal ochrnutý

Okupáciu ovplyvnila životy ľudí.


Už ste čítali?