Porto - mesto sladkého vína

Autor: Maroš Chmúrny | 18.10.2018 o 8:10 | (upravené 18.10.2018 o 10:37) Karma článku: 4,79 | Prečítané:  1974x

Moje spoznávanie Portugalska pokračuje v druhom najväčšom meste krajiny. Pozrieme si katedrály, mosty, vymazlenú vlakovú stanicu, stretneme zástupcov mimozemskej civilizácie a ochutnáme slávne portské víno.

Z vlakovej stanice v Porte som sa musel prepraviť mestskou linkou niekde do centra. Už ani presne neviem, ako som zistil na ktorý autobus by som zhruba mohol nastúpiť, no vedel som, že to je presne ten, ktorý prišiel a ktorý ma dovezie blízko môjho hostela. Tak aj bolo. vystúpil som na veľkom námestí. Zbadal som turistické informácie, postavil som sa do radu a vypýtal som si mapu Porta a zároveň som poprosil pracovníčku, nech mi na mape  zakrúžkuje, kde nájdem svoje ubytovanie. Už som bol veľmi blízko, za pár minút som sa ocitol na recepcii. Tento konkrétny hostel som si vybral kvôli tomu, že jeho izby boli pomaľované vo filmovom štýle. Na obrázkoch to vyzeralo veľmi zaujímavo. No moja izba ma sklamala, nebola tak pekne pomaľovaná ako iné, ktoré som videl na obrázkoch. Namiesto pekne pomaľovanej izby som však okamžite získal parťáka na spoznávanie mesta. Volal sa Charlie a bol z Taiwanu. Netrpezlivo čakal, kým si vybalím niektoré veci a už aj sme spoločne vyrazili do ulíc Porta.

Našou prvou zastávkou bola železničná stanica Sao Bento. Poviete si, že to nevyzerá ako zaujímavý turistický cieľ. Ja vás nebudem o opaku presviedčať slovami, ale fotkami. Budova stanice je vo vnútri vykladaná čím? Samozrejme azulejos. A preto, že sa nachádzame v portskom kraji, už azulejos nebudú také pestrofarebné ako boli v Lisabone, ale bude prevládať modrá a biela farba. Odtiene typické pre Porto. Aj futbalisti slávneho klubu FC Porto nosia pruhované dresy práve v týchto farbách. Vykladané obrázky vo vnútri budovy znázorňujú rôzne miľníky v portugalskej histórii. Mňa veľmi zaujali štyri ženy nad vchodmi do budovy. Ženy znázorňujú štyri ročné obdobia. 

 

Ďalej sme pokračovali ku známemu mostu. Keď sa naň pozriete z diaľky môže vám na chvíľu pripomínať rozobratú Eifellovu vežu. To bude asi tým, že architektom tohto mostu bol sám Gustav Eiffel.

Mali sme takú dohodu, že ideme ochutnať portské. Prešli sme po moste na druhú stranu rieky Douro, kde  sa to už nevolá Porto, ale Vila nova de Gaia. A popri rieke Douro sú sústredené vínne pivničky. Keď mi to cestou Charlie vysvetľoval, predstavoval som si naozaj staré retro pivničky, že pekne vojdeme kdesi pod zem, tam nám vinár dá ochutnať z jeho úrody a bude nám hej. No vínne pivničky tu nadobudli iný význam ako som očakával. Boli to vlastne  moderné bary. Otriasol som teda zo seba sklamanie a rozhodovali sme sa, kde pôjdeme pozrieť. Recepčná nám poradila, že nemáme ísť hneď do prvého, lebo tam chodia všetci. Otázka na zamyslenie, keď každá recepčná povie svojim zákazníkom, že nemajú ísť do prvého, kto tam bude chodiť?

Ešte predtým ako sme sa tam dostali, sme prechádzali okolo zaujímavého zjavu. Zaseknutý autobus na obrubníku. Okolo postávali turisti aj domáci a čakali ako sa situácia vyvinie. Portugalec niečo kričal na šoférku autobusu. Áno šoférku. Nakoniec sa rozhodla, že sa nejde s tým párať, dupla na plyn, plechy zaškrípali a autobus sa z toho dostal. My okolo stojaci sme spontánne zatlieskali a pobrali sa ďalej.

Na môj vkus sme vybrali až  príliš moderný bar s príliš hlučnou hudbou, no mal strešnú terasu na ktorej sme síce museli po sebe kričať, ale mohli sme z nej sledovať okolitý život. A čo víno? Portské bolo fajn. Sladké. A málokedy je niečo sladké zlé. Ešte keď je v tom na dôvažok alkohol.

Keď sme dopili, vybrali sme sa späť na kopec, ku mostu. Už sa schyľovalo k západu slnka a stovky turistov už netrpezlivo čakali na večerné fotky. Dokonca sme stihli vyjsť ešte aj na vyšší kopec, odkiaľ bol ako na dlani výhľad aj na most Ponte Dom Luís I. Vedľa nás cvakali fotoaparáty na trojnožkách. Niektorí Japonci a Japonky si len vychutnávali čaro okamihu a stroje medzitým pracovali na automatickú samospúšť. Ja som si len skromne pocvakal svojim japoncom. Kamarát  Charlie mal odhryznuté jablko. Len tak nenápadne som pozrel ako fotil. Chlapec podvádzal! Spravil fotku, stlačil nejaký filter a už mal západ slnka nad zlatou riekou ako z katalógu cestovnej kancelárie. Porovnal som to s mojou fotkou. No a čo, aspoň mám poctivú fotku. A aby som nebol horší spravil som si aj čiernobielu verziu.

Po zotmení sme sa pobrali späť na druhú stranu do Porta. Most architekta Gustava Eiffela Ponte de Dom Luís I. funguje ako pešia promenáda, no okrem toho je to aj regulérna električková trať. Keď po moste prechádza električka, ľudia sa len rozostúpia na bok, električka prefrčí a zase sa roztrúsia po celej šírke mosta. 

Boli sme hladní, tak sme sa dohodli, že sa spolu aj navečeriame. Čakal nás veľký boj, nájsť reštauráciu, ktorá by obom vyhovovala aj cenovo aj čo sa do ponuky jedál týka. No našli sme, a to dosť blízko nášho hostela. Objednali sme si portskú špecialitu. Volá sa Francesinha a je to sendvičový chlieb, mäso, syr, sendvičový chlieb, zapečené syrom a preliate paradajkovou omáčkou. Ja som si dal k tomu aj hranolky, lebo som sa bál, že sa z toho nenajem. Ale boli to zbytočné obavy, jedlo bolo dosť sýte a tá malá porcia hranoliek zbytočne predražená a nemala žiadny výrazný podiel na tom, že by ma viac zasýtila. A aby nám nebolo málo, tak sme si objednali fľašu vína. Síce nie portského, ale obyčajného. Po výdatnom jedle a dobrom víne sme odišli na hostel.

Na druhý deň už Charlie odchádzal, tak sme sa ráno rozlúčili a ja som sa na recepcii dohodol, že pôjdem na komentovanú prechádzku mestom, ktorú ponúkali v spolupráci s miestnymi sprievodcami. Opäť som si teda prebehol železničnú stanicu Sao Bento, no tentoraz aj s výkladom. Od stanice je to len kúsok ku katedrále Sé. Je to najstaršia katedrála v Porte a zároveň jediná, ktorá nemá meno. Sé totiž znamená len "tá". Sprievodkyňa rozprávala zaujímavo a ja som si v tej chvíli mädlil ruky, že to budú špecialitky do článku. Samozrejme, že už mi to všetko vyfučalo z hlavy.

Prechádzali sme cez úzke uličky pomedzi tie "zlepené domčeky", ktoré ste mohli vidieť na predchádzajúcich fotkách. Práve táto architektúra robí pohľad na Porto z druhej strany rieky tak atraktívny. Sprievodkyňa nám rozprávala aj o histórii portského vína. Vtedy som zapol v mozgu nahrávanie a pre istotu hneď aj ukladanie na záložný disk. Môžem sa pochváliť, že som si to priniesol aj domov. No život sa so mnou v tej chvíli poriadne zahrával. Deň po príchode domov v televízii dávali dokument o Portugalsku a  tiež tam rozoberali pôvod portského vína. Chcel som zafrajeriť a porozprával som im ako to bolo. No a v dokumente, to ako na potvoru vysvetľovali inakšie. Hm, trošku problém. Radšej sa tejto téme vyhnem, stačí, že portské nejak vzniklo, nemusím sa v jeho pôvode príliš vŕtať aj ja.

V ten deň som sa zoznámil s Nemkami, ktoré cestovali spoločne a boli mojimi kolegyňami pri komentovanej prechádzke mestom. Po prehliadke sme sa rozišli a pobrali každý na hostel. Išli sme spoločne, pri rôznych odbočkách sme sa stále držali spolu, až mi začínalo byť podozrivé kam idú. Tak som sa ich to spýtal na rovinu. Aj oni bývali v mojom hosteli. Sranda, predtým sme sa tam nevideli, ale oni mi povedali, že prišli tesne pred prehliadkou, len zhodili veci na izbe a už aj leteli von, aby sa stihli zúčastniť. Vyšiel som na prvé poschodie, kde som mal svoju izbu, baby na nasledovali. Do mojej izby. Nakoniec sme zistili, že bývajú aj v tej istej izbe. Mal som teda postarané o spoločnosť na ďalší večer. 

Chcel som otestovať moju teóriu o Saganovi v praxi. Pri rozhovore s viacerými ľuďmi ubytovanými na hosteli som sa im snažil priblížiť našu krajinu. Jedným z vlajkonosičov mal byť aj Peter Sagan, bohužiaľ narazil som. Tvrdo. Moja teória sa v tomto okruhu ľudí nepotvrdila, dostala poriadne na frak. Ale asi to bude predsa len tým okruhom ľudí. Napríklad Hamšíka alebo Škrteľa poznali viacerí. 

Ďalší deň ma čakali ostatné zaujímavosti  v Porte.  I Torre dos Clerigos. Táto stavba sa môže hrdiť titulom najvyššej stavby v Porte. V skutočnosti je to kostol s vysokou vežou. Kostol bol postavený medzi rokmi 1732 až 1750, ale vysoká veža bola dokončená až v roku 1763. V momente, keď bola stavba dokončená, bola najvyššou budovou v celom Portugalsku. Jej architektom bol Talian Nicolau Nasoni, ktorý vo svojom návrhu naplánoval 230 schodov. Až keď zdoláte tieto schody ocitnete sa na vyhliadkovej plošine z ktorej máte Porto ako na dlani. Ja som však z pochopiteľných dôvodov, ktoré vyplývajú z pohľadu na najvyššiu časť stavby, túto možnosť nevyužil. 

Tieto telefónne búdky vo mne evokovali myšlienky na Londýn.

Porto je obľúbeným mestom turistov z celej Európy ale aj iných končín nášho sveta. No ja som narazil aj na iných návštevníkov.

Tento jedinec mal smolu. Porto sa k nemu nezachovalo pekne.

 

Žiadne pekné mesto nie je absolútne imúnne voči nevkusu, ktorý môže inak krásny estetický zážitok narúšať. Ani Porto to neobišlo. Na frekventovanej nákupnej ulici Rua Santa Catarina vyrástlo toto čudo. Nákupné centrum.

 

Na záver článku som si nemohol odpustiť aspoň jednu tabuľku s názvom ulice.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Testovanie začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Navaľnyj sa vrátil do Ruska, na letisku v Moskve ho zatkli

Ruský líder sa vrátil do vlasti po piatich mesiacoch.


Už ste čítali?