O histórii a budúcnosti Sklabinského hradu

Autor: Maroš Chmúrny | 21.2.2018 o 16:00 | (upravené 30.5.2018 o 23:12) Karma článku: 10,00 | Prečítané:  3768x

Odkedy bol v 13. storočí postavený, bol vypálený husitmi, následne opravený a znovu vypálený nacistami v roku 1944. A dnes čaká na nového majiteľa.

História

Hrad postavili v prvej polovici 13. storočia na kopci vo výške 626 m n. m. Prvá, nie úplne jasná zmienka o hrade pochádza z roku 1222, ale väčšinou sa zvykne uvádzať rok 1242. Prvým majiteľom hradu bol magister Donč. Od roku 1328 hrad zastával dôležitú úlohu,sídlila tu Turčianska stolica. V roku 1434 hrad po útoku husitov vyhorel. O niečo neskôr bol postupne opravený. V rámci rekonštrukcie sa pevnosť rozšírila o predhradie, s polygonálnymi baštami, ktoré po obvode obopínajú horný hrad. Výstavba hradnej kaplnky bola súčasťou obnovy hradu v 15. storočí. Kráľ Matej Korvín ho daroval svojmu ľavobočkovi Jánovi po tom, ako ho legalizoval za svojho syna. Ján Korvín opevnenie predhradia zosilnil ďalšou baštou a plochu hradného jadra rozšíril o vežu s neskorogotickou kaplnkou. Hrad získal v roku 1527 František Révay, ktorý sa veľmi skoro stal dedičným županom Turca. V roku 1554 hrad rozšíril o južné, druhé predhradie. Tieto stavebné úpravy súviseli aj s tureckým nebezpečenstvom, ktoré však ohrozovalo predovšetkým južné kraje Slovenska. Kebyže sa hrad zachoval do dnešných dní, mohli sme obdivovať gotickú kaplnku a renesančný kaštieľ v jednom objekte, pretože v rokoch 1610-1612 si Révayovci postavili v treťom predhradí pohodlný renesančný poschodový kaštieľ, ktorý podľa vtedajších obranných požiadaviek opevnili. Postupne prestali obývať staršie časti hradu a tie začali samovoľne chátrať. Kaštieľ bol sídlom Turčianskej stolice až do polovice 18. storočia, keď postavili nový župný dom v Martine. Objekt bol vo vlastníctve Révayovcov nepretržite od roku 1527 až do 1947, keď im všetky majetky skonfiškovali komunisti. Za partizánske akcie sa v auguste roku 1944 nemecké vojsko pomstilo vypálením hradného kaštieľa a dediny Sklabinský Podzámok.

 

*Čo sa nerozpredalo, nerozkradlo, či nevzali majitelia, to sa neskôr zničilo. 2. Svetová vojna zasiahla aj Turiec. Nemeckou odpoveďou na partizánske akcie bolo vypálenie hradného kaštieľa. Podľa správy riaditeľa národnej školy v Sklabini boli zničené  strechy, povaly, nábytok (4 kredence, 1 sudcovský stôl, zasadací zelený stôl, a vyťahovací stôl pre 16 osôb so 16 stoličkami). Zhoreli aj rôzne historické zbrane a iné muzeálne cennosti. Zostali len kachľové pece, jedna stará tlačiarnička (údajne z čias vynálezu kníhtlače), 4 erby, presýpacie hodiny a iné drobnosti. Neskôr miestni občania rozobrali aj to, čo tam ešte ostalo, napríklad 6 kachľových pecí. Zo zápisníc z rokov 1948-1949 sa dočítame: „ľudia plánujú použiť kamene z múrov starej časti zámku na stavbu, respektíve opravu ciest. Ničia ľahostajne čo pre nich nemá hospodársku cenu“.

Úryvok je požičaný z knihy Miroslava Eliáša -Hrad Sklabiňa a jeho páni s dovolením autora.*

Približne v rokoch 1967- 68 sa obyvateľ zo susednej Sklabine pán Ďurík, rozhodol pustiť do rekonštrukcie hradu. Ľudia na túto prácu sa mu zháňali ťažko, väčšinou sa mu smiali a vraveli, že to nemá zmysel. Napriek tomu sa pár nadšencov našlo a spoločne opravili južnú strážnu baštu pri vstupe do hradu. Obmurovali chátrajúce steny, dali nový krov a šindle. Nástup normalizácie ďalšie práce stopol. Opäť sa ku záchrane hradu vrátil v polovici 90-tych rokov s partiou dobrovoľníkov. Začali s čistením areálu hradu, odkryli niektoré múry a staticky zabezpečili tie, ktorým hrozilo zrútenie.

Súčasnosť

Od roku 2000 má hrad od obce v prenájme Občianske združenie Donjon, ktoré plynulo naviazalo na prácu dobrovoľníkov. Zmluva o prenájme bola podpísaná na 3 roky. V roku 2001 bola tá istá zmluva upravená dodatkom na dobu 10 rokov. Za čas svojho pôsobenia na hradnej zrúcanine dokázali spraviť viacero záchranných prác.

Pokračovali v statickom zabezpečení múrov. Začali chovať kozy. V roku 2002 postavili bránu. Hovorí sa,že brána tam stála ešte v roku 1988, kým niekto nemal potrebu píliť vo vnútri areálu drevo a nešetrným zaobchádzaním pri jeho ťahaní sa brána zničila. Vytvorili náučný chodník cez celý areál hradu, v nebezpečnejších úsekoch so schodíkmi a zábradlím. Osadili lavičky a smetné koše, pripravili ohniská. V roku 2003 sa OZ Donjon podarilo kúpiť pozemok pred hradom, kde začali stavať budovu, ktorá slúži ako hradné múzeum. Na konci deväťdesiatych rokov ostali z pôvodného delostreleckého opevnenia len tieto múry.

 

Členovia Oz Donjon pravidelne, každoročne klčovali areál hradu od náletových drevín. Od roku 2004 už nemuseli klčovať a kosiť areál ručne. Kozy sa rozmnožili a boli schopné túto prácu vykonávať zodpovedne a v plnom rozsahu. Ekologické kosačky nielenže spásli trávu a dreviny, ale na oplátku poskytli mlieko, z ktorého si v sezóne ľudia z OZ robia chutný syr. Chýr o kozách sa rozniesol až do Lietavy. Dnes už aj na Lietavskom hrade majú hrdé kozy, ktorých predkovia pochádzajú zo Sklabinského predhradia. Práce pomaly pokračovali aj za účasti dlhodobo nezamestnaných ľudí z úradu práce. Napriek tomu, že mnohí z nich mali radšej fľašku ako robotu. Členovia OZ postupne vyšpárovali časti steny parkánovej hradby, podmurovali nárožie hradnej kaplnky, vyšpárovali obvodnú stenu severnej veže pri tretej bráne a osadili rámy na okná a dvere. Vyplnili rozsiahle kaverny na budove väznice, kde stačí už len domurovať vrch a osadiť strechu. Zakonzervovali steny na hospodárskej budove. Vypodložili klenbu na zadnej stene kaštieľa.Osadili 6 informačných tabúľ v troch jazykov o histórii hradu. Medzi rokmi 2000-2006 sa na hrade organizovali hradné slávnosti spojené s dobývaním hradu. V niektorých ďalších rokoch bola podobná akcia organizovaná rytierskou skupinou a bola súčasťou historických podujatí Slovenské rytierske dni, ktoré pripravil Žilinský samosprávny kraj

Dnes je na mieste steny, ktorú ste videli na predchádzajúcej fotke postavená táto budova, ktorá slúži ako hradné múzeum aj ako hospodárska budova pre zvieratá. V minulosti sa tento objekt, slušne sa používa slovíčko nedopatrením úradníkov, nedostal do zoznamu pamiatok, takže na papieri vlastne ani nie je súčasťou hradného komplexu. Ľudia, ktorí sa do obnovy pustili, sa držali architektúry, ktorá bola na pôvodnej budove aj predtým. Pod budovou sú pivnice ako boli tie pôvodne, s kapacitou na sedenie pre sto ľudí. A v múzeu, ktoré stále prevádzkujú sa dajú zakúpiť upomienkové predmety a ani návštevník hradu odtiaľ nemusí odísť smädný. Na strechu budovy namontovali slnečné kolektory, aby využili energiu, ktorú nám Slnko ponúka zdarma.

V roku 2000, keď dostali hrad do prenájmu, mali na hrade zhruba 800 návštevníkov. O šesť rokov neskôr, bol ich počet 5000 za rok. V roku 2007 dostali výpoveď z nájomnej zmluvy. Dôvodom bol chov kôz na hrade. A stanovanie študentov, ktorí počas letných prázdnin chceli zažiť atmosféru stanovačky v prírode a zároveň pomôcť pri záchranných prácach na zrúcanine.

Jedným z problémov, bolo aj to, že zástupcovia obce mali pocit, že OZ viac pracuje na budove v predhradí ako na samotnom hrade. Ale kde si mali vyskúšať technologické postupy, kde si mali odložiť náradie a stavebný materiál a kde mali zobrať dostatok financií na rekonštrukciu hradu, za predpokladu, že by mali potrebné povolenia od pamiatkárov, s ktorými tiež bol problém. Od toho roku už zodpovednosť a ochrannú ruku nad hradom prebrala obec Sklabinský Podzámok. Predkupné právo na hrad malo Ministerstvo kultúry SR, ktoré túto možnosť nevyužilo. Bohužiaľ nepodarilo sa mi zistiť, prečo a ako to zdôvodnili. V roku 2009 súčasný majiteľ v spolupráci s obcou založil spoločnosť Castrum Sclabana, čo je latinským názvom miestneho hradu. Hoci názov znie vznešene, hradnej zrúcanine to na vznešenosti veľa nepridalo. Obec dala do spoločnosti ako vklad hrad a podnikateľ peniaze. Hlavný dôvod, prečo obec vstúpila do spoločnej s.r.o bolo, že vedenie obce si myslelo, že takto dokážu ľahšie získať prostriedky z eurofondov. Evidentne to bol nesprávny úsudok. Firma, ktorá robila znalecký posudok objektu, ho ohodnotila vtedy ešte v korunách na necelých 300 000 SK (pravdepodobne 9626 eur). S hradným objektom mali majitelia (obec aj súkromný podnikateľ) veľké plány. Doteraz je to jediná obec na Slovensku, ktorá dostala pokutu od pamiatkového úradu za zanedbávanie starostlivosti o hrad. Až kontroly od pamiatkárov a následná pokuta 300 eur donútila majiteľov konať. Opravila sa strecha južnej strážnej bašty. Tej bašty, ktorú opravil na konci šesťdesiatych rokov pán Ďurík. Severná bašta, ktorá by potrebovala potiahnuť múry a spraviť strechu ostala bez záujmu. Od roku 2007 sa v areáli hradu opäť začali rozmáhať dreviny. Chodníky zarastajú, kozy boli postavené mimo službu. Obec sa medzičasom vzdala svojho podielu v spoločnosti Castrum Sclabana a odpredala ho majiteľovi.

Uplynulo už viac ako 10 rokov. Práca, ktorú spravili dobrovoľníci pod vedením pána Ďuríka a na ktorú nadviazalo OZ Donjon začína pomaly upadať do zabudnutia a podpisuje sa na nej zub času. Dôsledkom nečinnosti nových majiteľov, dnes už len jediného, sa práce, ktoré boli urobené znehodnotili, takmer akoby sa nič nespravilo. Snaha ľudí, ktorým na hrade záležalo vychádza nazmar. A tí, ktorí sú hrdí, že majú nad obcou stredoveký hrad a ktorým by tiež malo na ňom záležať, sú ticho. Je jasné, že obec, ktorá nemá ani 200 obyvateľov, nedokáže zo svojho vlastného rozpočtu financovať rozsiahle opravy stredovekej hradnej zrúcaniny. Lenže, kde sa teda stala chyba a kde je dôvod, že hrad naďalej chátra? Možno bol rozpočet Ministerstva kultúry SR každoročne našpanový do posledného centu a na záchranu nejakej zrúcaniny už nevychádzalo. A možno práve vtedy, keď mali možnosť za pár tisíc odkúpiť stredoveký hrad, kompetentní zamestnanci ministerstva boli na brigáde a alobalovali balíky určené na podporu baníctva alebo niečo podobné. Dnes, po všetkých tých rokoch a plánoch na rekonštrukciu, je hrad pripravený na predaj. Cena je 250 000 eur.

 

Budúcnosť

Zaujímalo by ma, aký je postoj slovenskej vlády k národným pamiatkam? Bývalé sídlo Turčianskej stolice a šľachtického rodu Révayovcov si žije naďalej svojím životom. Zrúcanina hradu nie je na hlavných cestách označená žiadnou informačnou tabuľou, ktorá by motoristov upozornila na kultúrnu pamiatku. Ani zo smeru od Ružomberku, ani od Turčianskych Teplíc nie je pamiatka označená. V Martine pri Národnom cintoríne, je odbočka na obec Sklabinský Podzámok. A tam sú umiestnené smerové tabule. Na jednej je názov súkromnej firmy a na druhej, smer do lyžiarskeho strediska Jasenská dolina. O hrade ani slovo. Pri ceste popod Strečno smerom do Martina sa nachádza veľká informačná tabuľa, ktorá upozorňuje na Turčiansku galériu v Martine. To je budova, v ktorej sídlila od 18. storočia Turčianska stolica, ktorú spomínam v úvode článku. Ako sa to hovorí? Národ, ktorý nepozná svoju históriu si nezaslúži budúcnosť. Žabomyšie spory medzi OZ ,obcou, podnikateľom a pamiatkármi neviedli k žiadnemu víťazovi. Nikto z tejto situácie nemá úžitok a nevyriešilo sa nič. Udalosti posledných 10 rokov viedli jedine k prehre. Prehráva Sklabinský hrad a s ním aj slovenská úcta k národnému kultúrnemu dedičstvu. Ľudia v Turci sa z tejto situácie smejú. Len neviem, či je na čom sa smiať. Naozaj sme krajina buranov, ktorým je nejaký zrúcaný hrad ukradnutý, kým z neho nemajú materiálny úžitok v podobe stavebného kameňa a starožitností?

Miesto na oddychovú nedeľnú prechádzku zatiaľ čaká na svojho nového majiteľa. Pani starostka sa vyjadrila, že o hrad sa netreba obávať, lebo pamiatkári nad ním držia ochrannú ruku a majú bedlivé oko, aby sa čokoľvek pohlo. Popri takýchto nepodstatných rečiach sa hrad úspešne rozpadáva. V roku 2016 odpadlo niekoľko kubíkov kameňov z cennej gotickej kaplnky.

Hrad sa nachádza tak blízko pri ceste, že je človeku až čudné, že keď vyjde hore na kopec a ocitne sa v areáli hradu, zrazu sa cíti akoby bol uprostred nedotknutej prírody. Civilizácia sa zdá byť na míle vzdialená a človek vníma už len to ticho, ktoré tvoria spievajúci vtáci a šumenie vetra v korunách stromov. Žiadne autá, žiadne problémy. Všetky ostanú tam dole. Alebo v inom storočí. Lebo vy už prechádzate od 21. storočia cez 18. až k 13. storočiu. Už len pripraviť si fotoaparát a spraviť si pár pekných záberov. Počkať, či sa z kaplnky nebude ozývať tiché modlenie sa príťažlivej grófky. Alebo len posedieť na lavičke a kochať sa výhľadom na Malú, či Veľkú Fatru. A takýmto oddychovým miestom by hrad mal ostať aj v budúcnosti. Aj napriek nezáujmu zo strany majiteľov, či štátu doteraz jeho múry stoja. Prežili husitov, nacistov, komunistov aj nájazdy štvorkolkárov. Snáď budú stáť aj v budúcnosti, aby plnili svoj účel. Ukázať aj nasledujúcim generáciám kúsok našej histórie a peknej prírody. Aj keď príde nový majiteľ, nadšenci z OZ Donjon si budú postupne zveľadovať statok na svojom pozemku pred hradom, prevádzkovať hradné múzeum a na lúkach sa budú pásť fotogenické kozy. Hrad je z cesty chránený pekným lesíkom. Vždy keď som išiel okolo, som rozmýšľal, či tie stromy rástli do takého pekného oválneho tvaru prirodzene alebo sú produktom ľudskej činnosti. Podľa dostupných informácií je to kombinácia obidvoch mojich teórii. Okolo roku 1900 začali Révayovci vysádzať stromy, aby hrad príliš nebil do očí.

Zo Sklabinského Podzámku sa dá vyraziť nielen na hrad, ktorý je vzdialený len 15 minút chôdze z obce a o polovicu menej z malého provizórneho parkoviska pri ceste, ale aj na Katovu skalu. Tá je obľúbenou turistickou destináciou pre obyvateľov Turca. A takisto je tu možnosť spraviť si cyklovýlet alebo prechádzku Kantorskou dolinou a zrelaxovať v prírode. Rozmýšľal som, či by bol hrad dnes v takom stave, aj keby sa nachádzal v inej krajine západnejšie od nás, napríklad v Portugalsku, ktoré som nedávno navštívil. A v akom stave by sa nachádzali početné paláce v Sintre, keby boli v slovenskom vlastníctve. Nuž, máme pred sebou ešte dlhú cestu. Naučiť sa v záujme všeobecného dobra a prospechu nehádzať si polená pod nohy, vyplieť komunistickú burinu pod stoličkami verejných funkcionárov a namiesto tárania o tom prečo sa to nedá, hľadať konštruktívne riešenia a pretvárať našu krajinu do krásy, nie do rozpadu. Príbeh Sklabinského hradu je takým zrkadlom celej našej krajiny.  Kiežby bolo záujmom našich politikov a ľudí na tých správnych stoličkách, aby sa slovenská príroda a historické pamiatky zachovali aj pre budúce generácie, aby podporovali zdravý rozvoj turizmu a nie to, aby sme boli len lacnou montážnou štetkou pre zahraničné spoločnosti a rajom pre papalášov.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Imrecze rezignuje z postu prezidenta Finančnej správy

Rozhodnutie prišlo podľa jeho slov spontánne.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Nebojte sa, oni Imreczemu niečo nájdu

Nový guvernér bude potrebovať pomoc.


Už ste čítali?