Zo stanice Rossio v centre Lisabonu premáva vlak priamo do Sintry. Lístok si môžete kúpiť buď v automate, alebo si vystáť radu pri okienku. Ja som si zvolil automat, ale aj tam bol dlhý rad, len pre informáciu. Automat vydá papierovú kartu na ktorej máte cestovný lístok. Karta je dobíjateľná. Čiže ju nemusíte zahadzovať, môžete si na ňu kupovať jazdy, až kým neprestane fungovať alebo ju nestratíte. Vlak bol plný, ale nikto nestál. Nechcem si predstavovať ako to vyzerá v hlavnej sezóne. Po vystúpení v Sintre sme sa všetci rozhliadali, ktorým smerom sa treba vydať. Bol som psychicky pripravený na úmorné kráčanie do kopca a v duchu som si hovoril, že bude fajn, ak uvidím dva zámky. Vôbec som netušil, že ku všetkým zámkom chodí autobus. Všetci z vlaku sme sa zhromaždili okolo pracovníčky dopravnej spoločnosti, ktorá nám rozdávala letáčiky s mapou Sintry a poskytovala informácie o presunoch autobusmi.
Bol som podozrievavý, čakal som od nej nejakú turistickú pascu a predražený lístok, ktorý nepotrebujem. No po vypočutí pracovníčky som si lístok na autobus kúpil, stál ma 12 eur. Mohol som kedykoľvek vystúpiť a znova nastúpiť až do večera na hociktorý autobus tej spoločnosti. Čo znamenalo, že som mal v cene aj cestu ku Mysu Cabo da Roca, kde som plánoval ísť na záver dňa. Takže kúpu tohto lístka môžem odporučiť. Prípadne sa ešte viete odviezť až do Cascais, keby ste Sintru prebehli len tak námatkovo.
Mojou prvou zástavkou bol hrad Castelo dos Mouros. Z autobusu nás vystúpilo len pár ľudí, ostatní sa valili ďalej. Hrad sa rozprestiera na pomerne veľkej ploche. Vlastne hradby sú dlhé. Prvá zmienka o hrade pochádza z 10.storočia. Postavili ho moslimovia keď ovládali Pyrenejský polostrov. Administratívne patril pod Cordobský kalifát. Z hradným múrov a veží je krásny panoramatický výhľad na všetky svetové strany. Akurát na niektorých miestach sú hradby smerom dovnútra hradu príliš nízke a to mi spôsobovalo dosť veľké problémy.
Sintra je mestečko v Portugalsku, ktorého počiatky siahajú do stredoveku.V meste sa nachádzal celý rad stavieb islamskej architektúry,avšak po jeho dobytí križiakmi v 12. storočí bola väčšina zničená a namiesto nich postavené nové stavby. Veľa z nich stojí dodnes, čím robia zo Sintry jednu z najvýznamnejších pamiatkových oblastí Portugalska.Od roku 1995 je Sintra aj s priľahlými oblasťami, na ktorých sa nachádzajú paláce a parky zapísaná na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Najznámejší Palácio da Pena dal postaviť portugalský kráľ Ferdinand II na mieste bývalého kláštora. A keďže Ferdinand II. bol z Sasko-Cobursko-Gothajskej dynastie a vyrastal aj na území dnešného Rakúska a Nemecka, povolal si nemeckých architektov a inšpiroval sa bavorskými palácmi. Ale nielen nimi, na paláci sa architekti vyšantili a použili rôzne štýly od maurského, cez gotický až po manuelský. Palác sa stal hniezdočkom lásky kráľa Ferdinanda II. a jeho manželky Márie II., portugalskej následníčky trónu. Dnes slúži portugalskej vláde a prezidentovi, ktorí tu prijímajú zahraničných hostí.
Z tejto časti hradieb bolo vidieť môj ďalší cieľ Palácio da Pena ako na dlani.
Castelo dos Mouros a Palácio da Pena na spoločnej fotke.
Pri prehliadke som stretol brazílskeho študenta, s ktorým som sa dal do reči a spoločne sme sa vrátili von z areálu hradu na cestu. Cestou sme preberali ako inak futbal. O čom sa idete baviť s Brazílčanom. Tam sa naše cesty rozdelili, ja som sa vybral ku Palácio da Pena, on opačným smerom, späť do Sintry. Išiel som pešo, aby som si predsa len mohol povedať, že som niečo aj vyšliapal.
Pred tým ako som sa dostal do samotného paláca, čakala ma cesta parkom. Mimochodom keď dopredu viete, ktoré zámky chcete navštíviť, môžte si kúpiť zľavnenú vstupenku. Ja som nevedel ako na tom budem časovo, tak som si kúpil len vstupenku do dvoch. Na informačnom letáku, ktorý som si zobral pri pokladni bola mapka celého parku. Myslím, že len preskúmanie parku by zabralo takmer celý deň a mohol by to byť pekne strávený čas. Ale ja som pokračoval vo svojom pôvodnom pláne. Pri vstupe do zámku bolo množstvo ľudí, čo ma samozrejme neodradilo. Prvé čo ma na nádvorí upútalo bola táto príšera, ktorá sa nazýva Tritón, napoly človek, napoly ryba. Pod ním sú rozmiestnené tri mušle, pričom na jednej z nich sedí.
Do červenej časti paláca sa čakalo v rade. Veľmi dlhej rade. Preto som si najprv poobzeral všetko, čo sa dalo bez čakania, poobchádzal som zámok dookola a dúfal som, že ten rad sa zmenšil. Žiadne badateľné rozdiely nebolo vidno. Preto som sa s pokojom Slováka v Portugalsku rozhodol, že sa zaobídem aj bez prehliadky vnútornej časti hradu. Ozval sa hlad a išiel som si do bufetu kúpiť bagetu a pivo. Sedel som na terase, odkiaľ som mal výhľad na nádvorie a rad čakajúcich návštevníkov. Počas tohto času, kým som jedol a pil, sa rad začal konečne zmenšovať, takže keď som si oddýchol a videl som, že v rade stojí už len 5 ľudí, rozhodol som sa, že je správny čas sa zaradiť a keď som už tu pôjdem sa pozrieť aj do vnútra. Teraz prichádza čas na životnú múdrosť. To, že rad nevidno, ešte neznamená, že tam nie je.
Vo vnútri sme sa pohybovali za sebou ako husi. Všetky povolené smery boli vymedzené páskami, aby sa ľudia netúlali kade-tade. A nemyslím len izby so starožitným nábytkom, to je samozrejmé, že ku nim nie je povolený prístup do takej miery, aby sa ich ľudia mohli dotýkať. Myslím smer prehliadky. Nedalo sa vybrať inakšie, išli sme pekne za sebou, aby sme sa nepostrácali a nepanikárili. Na dôkladnejšie prezretie nebol čas, lebo zozadu každému na päty dupal niekto iný.
Portugalci sú veľmi nábožensky založení národ, čo bolo vidno aj na výzdobe paláca.
Keď sme vyšli z vnútorných priestorov paláca, vrátil som sa ešte sem. Toto miesto sa mi pozdávalo pri mojej prvej obchôdzke a keďže vtedy tam bolo príliš veľa ľudí a tie oblúky by nevynikli, nefotil som. Druhýkrát to už bolo lepšie. Myslím, že je to vhodné miesto na urobenie peknej fotky. Takej, ktorú si dáte vytlačiť a založíte do albumu.
Ešte jedna fotka Palácio da Pena.
Vrátil som sa pred vstup do areálu, kde som nasadol na autobus, ktorý nás odviezol naspäť do Sintry. Tam som potreboval prestúpiť na inú linku, aby som sa dostal k ďalšiemu miestu zvanému Quinta da Regaleira. Podľa časového rozpisu som mal ešte 20 minút, čo som využil na ochutnávku miestneho likéru Ginjiha. Zastávka autobusov je umiestnená hneď pred ďalším z palácom. Tento sa volá Palacio Nacional de Sintra a od 15. do 19. storočia bol takmer nepretržite obývaný kráľovskou rodinou. Do vnútra som nešiel, poobzeral som si ho len zvonku.
Namiesto autobusu prišiel minivan. Na tento smer čakalo len pár ľudí, čo mi dávalo nádej, že aj v samotnom zámku bude ľudí pomenej. Cesta trvala len krátko. Bez problémov sa to dá prejsť peši, čo som aj spravil pri ceste naspäť. Quinta da Regaleira síce nie ja taká vychýrená ako Pena, ale taktiež sa malý zámoček nachádza v príjemnom parku. Ale hlavným lákadlom nie je samotný zámok, ale diera v zemi. To bola prvá vec na ktorú som sa sústredil pri pozeraní do mapky areálu. Zameral som svoju pozíciu a pozíciu diery a vybral som sa tým smerom. Okrem týchto dvoch hlavných zaujímavostí sa v parku nachádzajú rôzne fontánky, lavičky, sochy, vyhliadková veža či jazierko. A dokonca aj tajomné podzemné chodby. Celý areál parku bol dokončený v roku 1910 a vtedajším majiteľom bol milionár António Augusto Carvalho Monteiro, ktorý zbohatol obchodom s kávou. Objavil krásny kúsok krajiny neďaleko Sintry, z Talianska doviedol architekta Lugiho Maniniho, ktorý dal tomuto areálu súčasnú podobu. Prechádzal som aj okolo takejto zaujímavej steny, ktorá mi spätne nedávala žiadny význam, okrem toho, že bola postavená, aby v budúcnosti vliezli dievčatá do jednej z veží a robili si fotky.
Po rôznych iných zaujímavostiach parku som na ňu konečne natrafil. Zastal som nad ňou a pozeral smerom dolu. Hm, pozeral som pozorne a privolával si ten pocit uchvátenia. Akosi neprichádzal. Hm, dobre, dobre, naoko uznanlivo som kýval hlavou. Ale čakal som viac. Toto má byť tá ospevovaná veža do zeme? Nechcel som sám pred sebou vypadať sklamane, statočne som bojoval s tým pocitom, že som bol podvedený. Že moje očakávania prekročili realitu a teraz sa vrátili ako bumerang a dali mi facku. No keď som tam už bol, chcel som ísť aj dolu.
Schádzal som dolu po schodoch, potom tmavou podzemnou chodbou, kde som si svietil baterkou ako objaviteľ a v spleti chodieb som si vyberal trasu, ktorou sa dostanem von. Aké bolo moje prekvapenie keď som sa dostal do ďalšej diery. Ale počkať, táto vyzerá inakšie. Lepšie. Aha, už viem, kde sa stala chyba, netrafil som sa do správnej diery. Keďže všetci schádzali dole v jednom smere, nechcel som sa tlačiť oproti nim, vrátil som sa chodbami a vyšiel jedným bočným východom. Áno, možností ako sa odtiaľ dostať je viacero, čo z toho robí zaujímavú hru. A bol som rozhodnutý, že si to znova zopakujem, ale tentoraz s tou správnou dierou. Nech sa páči, tu je v plnej kráse.
27 metrov hlboká veža do útrob zeme s točitým schodiskom. Viem, znie to čudne, ale vyzerá to super. Mnoho princezien (a jeden princ) si prišlo spraviť profilovú fotku. Znova som zišiel do útrob zeme a vychutnával som si pocit, že som objavil to, čo som chcel a splnilo to moje veľké očakávania. Vyšiel som opäť iným východom.
Ešte som sa trochu poprechádzal po parku a obzrel si zámok. Keby som mal porovnať, či sa mi viac páčila Pena alebo Quinta da Regaleira, porovnával by som neporovnateľné. V prípade Palácio da Pena som mal priamy ťah na bránku, rozsiahly park som nepreskúmal a venoval som sa len samotnému palácu. V druhom prípade som sa zase pomotal v pekne upravenom parku, ktorý pôsobí pokojným dojmom a je tam čo obzerať. Človeku dáva pocit, že nie je kam sa ponáhľať.
Pohľad na hodinky ma z toho stavu vytrhol. Zistil som, že je najvyšší čas pobrať sa naspäť do Sintry a nasadnúť na autobus smer Cabo da Roca. Autobus vyráža od železničnej stanice. Predpokladal som, že bude poloprázdny. On nieže bol natrieskaný, oni boli rovno dva úplne natrieskané autobusy plné turistov smerujúcich na najzápadnejší mys kontinentálnej Európy. Samotná jazda autobusom je zážitok. Cesty sú serpentínové a v rôznych dedinkách úplne úzke. Neraz som si myslel, že to auto nemá šancu, keď sa oproti nám vyrútilo spoza nejakej zákruty. Ale vždy to dobre dopadlo. Ako sme sa približovali ku Cabo da Roca, menilo sa aj počasie. Z jasnej oblohy už takmer nič neostalo a pred nami sa črtala hustá hmla.
Po vystúpení z autobusu sa to len potvrdilo a pritvrdilo. Teplota išla rázom dole o niekoľko stupňov, mikina, ktorú som si ráno prezieravo pribalil do ruksaku sa v tej chvíli zišla. Autobus nás vyhodil na hromadnom parkovisku hneď pri majáku. Bolo to dosť sklamanie. Nemusel som už vynaložiť žiadnu námahu, aby som sa niekde dostal a niečo videl. Predo mnou sa všade rozprestierali nejaké rastliny, ktoré doteraz nepoznám. Mne to pripomínalo naše čučoriedkové plantáže.
Plán bol prísť na najzápadnejší mys kontinentálnej Európy, označkovať to tam a vrátiť sa späť. Pri stĺpe venovanom tomuto geografickému bodu bolo množstvo Aziatov, ktorí sa predbiehali a tlačili pri fotografovaní. Ostáva záhadou, odkiaľ sa tam všetci títo Aziati zobrali, keďže v Sintre ich nebolo vidieť. Nechcelo sa mi do toho zapájať a preto som sa vybral ďalej. Na chvíľu sa oblaky roztrhali a ukázali, čo sa nachádza pod nimi.
Keď som sa vracal späť, pri stĺpe už bolo menej ľudí a jeden ruský turista bol ochotný odfotiť ma. Večer na hosteli som debatoval s recepčnou. Od nej som sa dozvedel informáciu, ktorú som pri návšteve Quinta da Regaleira nevedel. Vraj obidve obrátené veže symbolizujú cestu do pekla. Tá pohľadnejšia má symbolizovať Božskú komédiu od Danteho Alighieriho a obsahuje deväť kruhov( úrovní) pekla, očistca a raja. Keď zídete jednou dierou do pekla, druhou zase vyjdete z neho von na denné svetlo. A vtedy večer som si uvedomil, že ja som tým pádom zišiel do pekla dvakrát a tiež dvakrát z neho vyšiel. Bočným východom. Avšak nakoľko je táto informácia autentická, neviem. Do pekelného ohňa by som ruku za to nedal.
Sintra je oblasť, ktorá akoby už v počiatku bola budovaná so zámerom, že to bude turistické miesto. Všetko tu do seba zapadá a človek strávi v jej širšom areáli príjemný deň. Neviem si predstaviť, keby sme niečo takéto mali na Slovensku, ako by sme to dokázali zorganizovať, aby všetko frčalo ako má. U nás by to bol asi jeden veľký chaos. Nechcem robiť Portugalsku príliš nasilu reklamu, to by som radšej nášmu Slovensku, ale asi nebude náhoda, že sa stali víťazom "turistických Oskarov" za najlepšiu destináciu roku 2017.
