Lisabon- mesto žltých električiek

Autor: Maroš Chmúrny | 1.2.2018 o 7:57 | (upravené 3.2.2018 o 14:08) Karma článku: 10,62 | Prečítané:  5273x

Poďme sa spoločne poprechádzať po slnkom zaliatych uliciach najzápadnejšieho hlavného mesta kontinentálnej Európy. Mesta, postaveného na siedmich pahorkoch ako Rím. Prehliadka je zdarma, všetci ste vítaní.

Priletel som vo večerných hodinách, väčšinou sa taxíkom vyhýbam, ale v tomto prípade som zvolil túto formu dopravy. Pred príletovou halou som sa postavil do radu a čakal. Mali to dobre zorganizované. Na ceste stál policajt, pri ňom sa pristavovali taxíky a ľudia sa rýchlo ponáhľali nasadnúť, aby nezdržovali. Na mňa vyšiel ruský taxikár, čo som však nezistil hneď,ale až neskôr, keď začal po rusky nadávať, že nemôže nájsť môj hostel. Prebehli sme tú ulicu ešte raz, a vystúpil som zhruba v mieste, kde sa mal nachádzať hostel. Nevadí, že moja cesta začína neistotou, či rezervovaný hostel existuje. Ako to často pri hosteloch býva, nie sú výrazne označené nejakým pútačom. Ale samozrejme, že som ho našiel podľa zvončeka na vchodových dverách do domu.

Dvere boli staré, masívne. Ozaj bolo treba vynaložiť silu na ich otvorenie, ale čo sa mi páčilo bol výťah. Krásny, starý výťah so zasúvacími mrežami. Nevyskúšal som ho hneď, dal som to v športovom duchu po schodoch, čo pochválil aj recepčný Pedro, ktorý ma už čakal vo dverách hostela na treťom poschodí. Pozisťoval som si praktické informácie na cestovanie po meste, zložil som sa na izbe a plánoval som iba dve veci. Osprchovať sa a napísať mojim najbližším, že som šťastne dorazil. Ale nie vždy mi plány vychádzajú. Tentokrát moje plány pozmenili spolubývajúce z Chile a Izraela, ktoré mi spať nedovolili. Vraj noc je ešte mladá a ja som sa nechal ukecať na preskúmanie nočných ulíc Lisabonu.

Ďalej to už poznáte z môjho minulého rozprávania.

 

Ráno som sa zobudil neskôr, ako som mal pôvodne v pláne a vybral som sa spoznávať mesto aj za denného svetla. Išiel som podľa turistickej mapy. Papierovej, mám rád, keď držím v rukách niečo hmatateľné a nie je to mobil. Míňal som námestia a sochy, až kým som sa nepristavil pri výťahu Elevador de Santa Justa, ktorý sa začal stavať v roku 1900 a dokončený bol v roku 1902. Navrhol ho Raul Mesnier de Ponsard,  žiak Gustáva Eiffela. V deň jeho otvorenia bolo predaných viac ako 3000 lístkov.

Aj keď v deň mojej návštevy tam nečakalo na lístky 3000 ľudí, rad bola dlhý. Pôvodne som sa aj postavil do radu na lístky, ale po pár minútach som si to rozmyslel s tým, že to môžem nechať na neskôr. Pobral som sa pekne vykladaný ulicami s lesklými dlažobnými kameňmi smerom ku moru. Už len chodiť po lisabonských uliciach a námestiach je potešenie pre oči, pretože sú dláždené takzvanou portugalskou dlažbou. Bielo-čierne obrazce vytvárajú na uliciach umelecké diela. V Lisabone sa začalo dláždiť za vlády Manuela I. Portugalského v období zámorských objavov. Vznikali tak ulice, ktorými sa vozili vzácne tovary ako napríklad korenie z ďalekej Ázie. A z Portugalska sa už v tej dobe vyvážali tieto dlažobné kamene do vtedajších kolónii. Preto dnes môžeme nájsť podobne zdobené ulice nielen v Portugalsku, ale aj v brazílskom Riu de Janeiro či Macau. Avšak najstaršie zachovalé námestie, ktoré nám ostalo dodnes je námestie Rossio. Vydláždili ho trestanci v rámci nútených prác až v polovici 19.storočia.

Páči sa mi jedna ľudová múdrosť, ktorú som nevymyslel ja, ale povedalo ju dievča z Čile(pozdravujem do Čile). Hocikedy sa v Lisabone vytešuješ z pocitu, že zbehneš dole kopcom, nezabudni, pamätaj na to, že niekde si ten kopec budeš musieť opäť vyšliapať. A tak to naozaj je. Lisabon je mesto postavené na siedmich pahorkoch a preto to je destinácia, kde nohy dostanú zabrať.

Došiel som na najväčšie námestie Lisabonu, na Praça do Comércio. Keby sme si jeho názov preložili do slovenčiny, volal by sa Obchodné námestie. A presne na tieto účely aj slúžilo. Pri navrhovaní a výstavbe sa rátalo s tým, že miesto bude slúžiť na účely stretávania obchodníkov a kapitálu z celého sveta. Na tomto námestí ma najprv oslepilo ostré slnko, ktoré si ma našlo na otvorenom priestranstve, aby sa mi neskôr vrátil zrak a ja som si mohol vychutnať pohľad na majestátne námestie. Niežeby by som bol fajnšmeker na námestia, nikdy predtým som to príliš neprežíval, ale toto námestie sa mi vrylo do pamäti a pre mňa sa stalo najkrajším, aké som naživo videl.

Praça do Comércio je z troch strán obklopené rovnakými bielo-žltými budovami a z jednej strany riekou Tejo. Oproti rieke Teje sa v strede budovy nachádza Víťazný oblúk (Arco do Triunfo da Rua Augusta), ktorý tvorí prechod medzi námestím a najznámejšou lisabonskou ulicou Rua Augusta. 1.novembra 1755 postihlo oblasť Lisabonu silné zemetrasenie, ktoré sprevádzali požiare. Tie vznikli prevrátením sviečok a poškodením pecí v obydliach. Asi hodinu po najväčších otrasoch sa na mesto dovalila vlna tsunami a dokončila skazu. Pred zemetrasením v novembri 1755 sa na tomto mieste nachádzal kráľovský palác. Vo vnútri paláca bola obrovská knižnica plná vzácnych kníh. Sám kráľ sa smrti pravdepodobne vyhol len vďaka tomu, že sa v tom čase nachádzal mimo Lisabonu. Avšak ani po prírodných katastrofách nenašli preživší obyvatelia Lisabonu pokoj. Udalosti prebudili v ľuďoch najnižšie pudy a bandy lupičov začali rabovať opustené domy a kostoly, okrádať mŕtvych i ranených. Podľa historických zápisov sa do mesta začali zbiehať lupiči nielen zo všetkých kútov Portugalska, ale aj zo Španielska. Ich rabovanie zastavil markíz Pombal, ktorý dal všetkých prichytených pri čine, nemilosrdne vešať na šibeniciach. Ten istý markíz sa angažoval aj pri záchranných prácach v meste a na pomoc povolal vojsko. Námestie v dnešnej podobe bolo vybudované až po zemetrasení a práce trvali až do polovice 19. storočia. V strede námestia je umiestnená socha Kráľa Josého I., ktorý sedí na koni a symbolicky drví konským kopytom hady.  Bronzová socha tam bola umiestnená v roku 1775. Za ten čas nabrala zelenkastý nádych.

Môj hlavný cieľ v ten deň bola štvrť Belém. Podľa mapy viedla do Belému cesta po nábreží rieky Tejo. Áno, jednoduchšie by bolo nasadnúť na dopravný prostriedok a nechať sa tam odviezť. Ale nie vždy si vyberám jednoduchšiu cestu, preto som sa tam vybral peši. Dlhú dobu som mal pred sebou most ako vystrihnutý z amerických filmov odohrávajúcich sa v San Franciscu.A za ním sochu Krista, nápadne sa podobajúcu na tú z brazílskeho Ria. V tých chvíľach som sa cítil, akoby som bol na troch rôznych miestach súčasne. Nohami v Lisabone, most symbolizujúci Ameriku a na druhom brehu rieky zase Južná Amerika. Popri rieke je promenáda dláždená portugalskou dlažbou. Rozhodnutie ísť do Belému peši bolo správnou voľbou.

Po dlhej prechádzke som dorazil ku Pamätníku objaviteľov. Keď som si prepočítal výšku vstupného (8eur) k pomeru zážitku a strachu z výšky, rozhodol som sa, že tie peniaze radšej zjem. Podľa mojich jednoduchých prepočtov, keď som stál na zemi a šírka celej stavby sa mi zdala malá, tak vzhľadom na to, že stavba si v strednej časti zachováva rovnaký tvar až po vrch, som nepredpokladal, že na vrchu bude širšia ako dole. Život vie najlepšie vytriediť, ktoré vedomosti z matematiky sú užitočné.

Dobrý nápad ako sa vyhnúť vešaniu zámočkov na konštrukciu mostov.

Jedno zo želaní na zámkach. Daruj dieťaťu dôvod na úsmev.

 

A konečne som sa dostal ku pomyselnému cieľu mojej cesty, ku pevnosti Torre de Belém. Obranná veža bola dokončená v roku 1521 a slúžila na obranu ústia rieky Tejo pre cudzími nájazdníkmi. Hoci je pevnosť malá, má prepracované detaily a spomedzi všetkých historických stavieb v meste sa mi páčila najviac. Pre budúcich návštevníkov mám tip. Nemusíte čakať v rade na drevenom móle. Choďte si kúpiť lístky do stánku vzdialeného asi minútu chôdze a keď sa vrátite, tak môžte prejsť okolo všetkých čakajúcich a pustia vás do vnútra prednostne. Čakacia doba v rade môže byť aj trištvrte hodina.

 

Vo vnútri veže sú úzke schody. Ale Portugalci to majú vymyslené šikovne. Na každom poschodí je nad dverami umiestnený digitálny časovač, ktorý ukazuje povolený smer chôdze a čas, ktorý ešte ostáva na presun. Keď šípka ukazuje nahor, mali by sa v tom intervale premiestňovať ľudia iba tým smerom. Pred zmenou smeru hlasno píska siréna, aby upozornila na meniaci sa smer. Systém je to dobrý, ale chyba je v užívateľoch. Niektorí si myslia, že to ešte stihnú prebehnúť, aj keď už majú pohyb v ich smere stopnutý.

Keď som ukončil prehliadku Torre de Belém pobral som sa hľadať Mosteiro dos Jerónimos (Kláštor hieronymitov) a slávnu cukráreň Pasteis de Belém. Kláštor hieronymitov som našiel bez problémov. Vstupné do hlavnej kaplnky kostola je zdarma, zatiaľ, čo do kláštora sa platí vstupné vy výške 7 eur. Pokiaľ si ale zakúpite kombinovaný lístok aj s návštevou Torre De Belém, celé to takýmto spôsobom vyjde 13 eur. Obidve historické pamiatky sú zaradené nielen medzi chránené objekty pod patronátom UNESCO, ale od roku 2007 patria aj medzi Sedem divov Portugalska.

Po celodennom chodení na prudkom slnku som začínal byť vyšťavený a potreboval som si už len sadnúť do autobusu a nechať sa odviezť, čo najbližšie k ubytovaniu. Začal som sa obávať, či som to hneď prvý deň neprepálil a nedostanem úpal. Našťastie som nedostal.  Ako som tak sedel v autobuse a čakal, kým nastúpia ostatní ľudia, ľutoval som, že som nenašiel cukráreň Pasteis de Belém. Bohvie, kde môže byť. Pozrel som sa von oknom a prečítal som si nápis na najbližšej budove. Nakoniec som to mal pod nosom.

Počas môjho pobytu v Lisabone som opäť navštívil aj štvrť Bairo Alto. Tentokrát v dopoludňajších hodinách. Bol som zvedavý, ako to tam vyzerá cez deň. Práve som prišiel po rannom upratovaní. Nikde ani noha.

Cestou naspäť som sa vybral po strmej ulici s legendárnou žltou pozemnou lanovkou. Nemal som to ďaleko od hostela a chodieval som tam viac krát sledovať tieto historické stroje. Bolo to pre mňa zaujímavé divadlo. Ja som si pôvodne mylne, myslel, že sú to električky. A práve tam som stretol iných Slovákov. Schádzal som dole ulicou a pred sebou som začul slovenčinu, neváhal som a mladý pár som oslovil. Kým sme zišli dolu, boli sme rozhodnutí, že ideme na pivo. Porozprávali sme si, čo sme už v meste videli a kam sa ešte oplatí ísť. Zistil som, že bývali práve v štvrti Bairo Alto a preto som bol zvedavý, ako sa im tam spí. Potvrdili mi, že v noci je to tam hlučné a že sami sú prekvapení, ako dlho sa tí ľudia vydržia zabávať. Ale s každým príchodom nového rána hudba stíchne, ľudia sa rozídu do svojich obydlí, v uliciach sa pozametá a pozbierajú sa odpadky. Cez deň vyzerajú tamojšie ulice obyčajne a ticho.

Jedným zo symbolov Lisabonu sú práve tieto staré, vznešené električky prezývané aj americanos. Možno aj kvôli tomu, že električková doprava začala písať svoju históriu v 19. storočí v Amerike. Prvá električka prešla ulicami Lisabonu 31. augusta 1901. Rok pred otvorením Elevador de Santa Justa. Odvtedy uplynulo až toľko času, že tieto električky by mohli slúžiť ako muzeálne kusy, no napriek tomu ešte neúnavne brázdia lisabonské kopce a sú potešením pre každého milovníka historických mašiniek. Koho by zaujímala história dopravy v Lisabone, môže si viac prečítať tu.Asi najznámejšou električkou je tá s číslom 28. V nej sa môžete nechať povoziť po historických uličkách Lisabonu a užiť si výhľady a drevený interiér, ktorý na vás dýchne históriou.

Môj hostel sa nachádzal na ulici Avenida da Liberdade. Je to dôležitý lisabonský bulvár, široký 90 metrov. V strede je park pre peších. Už len prechádzať sa v tieni platanov, obzerať charizmatickú, farebnú architektúru po stranách a vzorované chodníky pod nohami je zážitkom.

Veľkým lákadlom Portugalska sú bezpochyby azulejos. Ručne maľované kachličky, ktorými si miestni obkladajú svoje domy. A môžu vyzerať napríklad takto.

Alebo takto.

 

V deň presunu do Porta som ešte prešiel okolo katedrály Sé (Santa Maria Maior de Lisboa).  Pri letmom pohľade môže pripomínať aj ošarpanejšiu sestru slávnej katedrály Notre Dame v Paríži. Je najstaršou lisabonskou katedrálou, bola postavená na základoch mešity a jej história sa datuje k 12. storočiu. V priebehu vekov sa pri prestavbách na nej podpísali rôzne štýly, napríklad gotika, barok, či rokoko. Taktiež bola poškodená pri veľkom zemetrasení v roku 1755 a následne opravená.

 

Netúlal som sa uličkami Alfamy, nevyviezol som sa na vrchol Kristovej sochy, ani som nevyšiel na Castelo de Sao Jorge, miesto, kde sa zrodila portugalská história. Ale vôbec mi to nevadí. Ani na začiatku spomínané druhé mesto postavené na siedmich pahorkoch, Rím, nepostavili za jeden deň. Prečo by som mal ja vidieť všetko pri prvej návšteve Portugalska. Z mesta som odchádzal s pozitívnymi pocitmi a s nádejou, že sa tam raz v budúcnosti vrátim. Lebo Lisabon mi zachutil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA TKAČENKA

Tri mýty o brexite

Briti už si hrozienka vyberať nebudú.

Píše Vladimír Bednár

Potrebujeme 14 strojov. Ale najmä kvalitnú diskusiu

Vôbec nejde o počet stíhačiek. Ale o to, či obranu riadia kompetentní ľudia.


Už ste čítali?