Voňavý a chutný Lisabon

Autor: Maroš Chmúrny | 17.1.2018 o 17:01 | Karma článku: 4,69 | Prečítané:  953x

Lisabon je ako obľúbený vianočný zákusok. Celý rok si ho nedoprajete, občas si spomeniete na jeho lahodnú chuť, karamel rozplývajúci sa v ústach a keď príde ten čas, dokážete si ho vychutnať akoby ste ho mali po prvýkrát v živote.

Pomaly, kúsok po kúsku si z neho ohryzkávate viac a viac, ale len toľko, aby sa vám nesprotivila jeho chuť a tešili ste sa na neho opäť o rok alebo keď nastane tá správna chvíľa. Tak taký je aj Lisabon. Obľúbený koláčik s lahodnou chuťou, ktorá na jazyku ostáva dlho po jeho skonzumovaní a stačí pomyslenie naň a chuťové bunky v ústach si ju začnú predstavovať.

 

A aký je lisabonský najznámejší a najchutnejší koláčik? Predsa Pasteis de Belém/Nata. Ešte pred návštevou Lisabonu som sa čudoval, prečo sa tieto košíčky niekedy označujú jedným názvom, niekedy druhým. Ich história sa začala písať v Kláštore hieronymitov, Miestni mnísi škrobili svoje habity vaječnými bielkami a pri tejto práci im ostávalo množstvo žĺtkov. Preto, aby ich zúžitkovali, začali z nich piecť tieto koláčiky. V roku 1834 bol kláštor zatvorený a recept predali cukrárskej rodine, ktorá si v roku 1837 otvorila cukráreň Pasteis de Belém. Recept na koláčiky je dodnes prísne strážený a zamknutý v trezore. Britský denník The Guardian túto maškrtu zaradil na 15. miesto najchutnejších jedál na svete. V meste však nájdete viacero iných cukrární, kde sa pečú košíčky pod názvom Pasteis de Nata. Cesto sa pod rukami šikovných kuchárov priamo pred Vašimi zrakmi tvaruje do malých košíčkov a to sa vkladá do plechových foriem. Následne sa plní žĺtkovým krémom a v rúre sa nechá zapiecť, až kým povrch nie je mierne pripečený.

Lenže moje spoznávanie Lisabonu sa nezačalo pri koláčikoch...

Dvere boli staré, masívne. Ozaj bolo treba vynaložiť silu na ich otvorenie, ale čo sa mi páčilo bol výťah. Krásny, starý výťah so zasúvacími mrežami. Nevyskúšal som ho hneď, dal som to v športovom duchu po schodoch, čo pochválil aj recepčný Pedro, ktorý ma už čakal vo dverách hostela na treťom poschodí. Pozisťoval som si praktické informácie na cestovanie po meste, zložil som sa na izbe a plánoval som iba dve veci. Osprchovať sa a napísať mojim najbližším, že som šťastne dorazil. Ale nie vždy mi plány vychádzajú. Tentokrát moje plány pozmenili spolubývajúce z Chile a Izraela, ktoré mi spať nedovolili. Vraj noc je ešte mladá a ja som sa nechal ukecať na preskúmanie nočných ulíc Lisabonu.

Vyrazili sme do štvrti Bairo Alto, ktorá je známa svojím nočným životom. Kultúra v tejto štvrti je typická práve pre ňu. Prídete do niektorého z maličkých barov, kde si objednáte napríklad pivo a popíjate na stojáka na ulici. Alebo si môžete sadnúť na cestu. Ľudia vytvoria hlúčiky a bavia sa medzi sebou. Keď tadiaľ náhodou prejde zblúdilé auto alebo motorka, všetci sa postavia a uvoľnia cestu prechádzajúcemu. 

Boli tam ľudia z celého sveta. Taký mix cestovateľov a domácich. Najčastejším tovarom predávaným v tejto štvrti okrem piva, sú drogy. Hneď pri príchode nás hispánsky vyzerajúci chlap ponúkal: „hašiš, marihuana, koka?“ a za ten večer nebol jediný obchodník s krátkodobým šťastím. Niektorí sa tvária ako supermarket a rovno na dlani ukážu tovar a pobádajú:„Vyber si". Najprenikavejšou vôňou okrem marihuanového dymu boli šťanky. Tie boli cítiť všade. Človek si niekedy u nás povie ako sa ľudia vedia zabaviť a piť do rána. Hm, nemyslím si, že v tejto kategórii patríme medzi svetových lídrov.

Baby mali chuť tancovať, Izraelčanka túžila po konkrétnom klube, ktorý vyčítala v nejakom bedekri, tak sme sa s pomocou GPS navigácie v mobile vybrali ten bájny klub hľadať. Našli sme, ale dovnútra nás nepustili. Veľký čierny vyhadzovač pred vchodom nám oznámil, že dnes je večer v štýle africkej hudby a vstup je len pre pozvaných hostí. Aspoň im dovolil odskočiť si na WC a ja som zatiaľ počkal von. Vracali sme sa späť na hostel, ale cestou sme natrafili na nejakú párty ulicu. Tých ľudí tam bolo myslím viac ako v Bangkoku na Khao San Road. Neskutočná tlačenica, nemal som chuť tadiaľ prechádzať, ale keďže som sa cítil dokonale dezorientovaný a jediná GPS navigácia bola v mobile Čiľanky ostal som ešte s nimi. V podstate sme sa len pretlačili ulicou, lebo nám v dvoch baroch povedali, že už nepúšťajú ďalších ľudí do vnútra, kvôli tomu, že sú preplnení. Dozvedeli sme sa, že na ďalší deň je štátny sviatok a to je vlastne aj dôvod, prečo je všade také enormné množstvo ľudí.

 

Ďalší deň som spal dlhšie, ako som pôvodne plánoval, ale keďže som bol na dovolenke, nie na pretekoch bolo mi to jedno. Prišiel som si Portugalsko užiť a k tomu patrí aj kvalitný spánok. Po raňajkách som sa vybral spoznávať mesto. Tento pán využil ostrovček medzi dvoma prechodmi pre chodcov na pečenie gaštanov. Takýchto predajcov pečených gaštanov bolo na začiatku októbra v meste niekoľko.

Vybral som sa na nábrežie rieky Tejo, kde som narazil na umelcov. Jeden vytváral zvieratá z piesku.

Druhý zase ukladal kamene na seba alebo do rôznych tvarov.

A hral sa aj s farbami.

V prístave som natrafil napríklad aj na takéhoto tvora.

 

Zatúlal som sa aj do gýčovo pôsobiaceho obchodu so sardinkami. Obchod bol prečačkaný a konzerva rybiek predražená. Ale na efekt vyzerali dobre a účel plnili. Každá konzerva z tejto špeciálnej edície mala okrem označenia roku, napísanú aj nejakú udalosť, ktorá sa v tom roku odohrala a ešte meno  alebo mená úspešných ľudí, ktorí sa vtedy narodili. Pred sto rokmi sa narodili indická ministerská predsedníčka Indhira Gándhí a džezová speváčka Ella Fitzerald.

Edícia pre rok 1985 oznamuje, že vedci objavili ozónovú dieru a že tento rok bol veľmi silný na úspešných športovcov, lebo sa vtedy prišli na svet traja šampióni vo svojich športových odvetviach.

To, na čo sú Portugalci obzvlášť hrdí, sú tri veci začínajúce na písmeno F.

Fátima – známe pútnické miesto v severnom Portugalsku, kde sa pred sto rokmi v roku 1917 trom deťom pri pasení dobytka zjavila Panna Mária.

Fado -  hudobný štýl, ktorý vznikol práve v uliciach Lisabonu. Piesne sú silne melancholické, emocionálne balady s gitarovým doprovodom, ktoré mnohokrát nadväzujú na slávnu portugalskú minulosť. Spomínajú na dávne časy, keď Portugalci ovládali veľkú časť vtedy známeho sveta a cítiť z nich hrdosť na portugalskú históriu. Dali by sa charakterizovať aj ako: Portugalsko spieva, aj keď má chuť plakať.

Futbal – krajina aktuálnych majstrov Európy dáva najavo svoju hrdosť na úspešný národný tím. V uliciach Lisabonu nájdete viacero špecializovaných obchodov s futbalovým tovarom.

V Portugalsku som bol v októbri, práve v čase keď vrcholila kvalifikácia na MS 2018 vo futbale. Portugalci potrebovali posledné dva zápasy vyhrať. Prvý zápas som sledoval v reštaurácii. Mal som veľké očakávania, čo sa týka atmosféry pri zápase. A realita bola úplne iná. Takmer nikoho ten zápas nezaujímal, iba zopár očí, okrem mojich sledovalo televíznu obrazovku. Je pravda, že naokolo sedeli turisti, takže pravdepodobne zle zvolený podnik, pokiaľ som chcel zažiť poriadnu futbalovú atmosféru.

 

Vrátim sa späť k jedlu. Ceny za obedné menu sú mierne vyššie ako u nás. Výber jedál bol podľa mňa úplne postačujúci. Na svoje si prídu nielen mäsožravci, ale aj milovníci rýb, vegetariáni a priaznivci iných životných štýlov. Jedlo v reštaurácii sa dá kúpiť za približne 10 eur a viac. Pre tých, ktorí by chceli ušetriť, ale zároveň sa nenapchávať týždeň len suchým pečivom, sú aj iné možnosti. Napríklad neďaleko výťahu Elevador de Santa Justa sa nachádza reštaurácia, kde sa 7 eur môžete najesť dosýta formou švédskych stolov. Alebo ešte lacnejšia možnosť je kúpiť si hotové jedlo v sieti supermarketov Pingo Doce. Nedostanete síce miestne špeciality, ale kto má rád pečené kura, pečené mäso, cestoviny na rôzny spôsob, ten si vyberie. Mňa napríklad vyše 400 gramová porcia stála 2,60 eur.

Lisabon je kulinársky príťažlivý. Množstvo jedál sa pripravuje z morských plodov alebo rýb. Známou portugalskou špecialitou je solená a sušená treska. Tú som však neochutnal. Mne chutia chobotnice a raz mi ešte v Thajsku istý Portugalec povedal, že keď budem v jeho krajine musím vyskúšať ich tradičný recept na chobotnicu. Vyskúšal som. A chutilo. Recept sa volá Polvo a lagareiro. Je to veľmi jednoduchý spôsob prípravy. Chobotnica sa upečie so zemiakmi, cesnakom a olivovým olejom. K tomuto základu som raz dostal cibuľu a v inej reštaurácii zase špenát. Jednoduché, ale delikátne.

Snažil som sa fotoaparátom zachytiť pomaly plynúcu, nenútenú atmosféru toho večera, keď som prvýkrát ochutnal chobotnicu na portugalský spôsob. Kúsok odo mňa hral pouličný muzikant a aj on svojou troškou prispieval k vytváraniu príjemnej atmosféry. V reštaurácii, ktorú som si vybral ja, sedel predtým len jeden pár. Neskôr, potom ako som si prisadol ja, prišiel najprv jeden starší nemecký pár, o pár minút ďalší. Keď ešte dorazila početná skupina holandských cestovateľov na hlavnom čašníkovi bolo razom badať spokojnosť. Večer sa vyvíjal pozitívne, pri stoloch bol čulý ruch a na mesto sa pomaly začala znášať tma.

 

Po večeri cestou na hostel som bol opäť ponúkaný drogami, tak ako každý večer počas môjho pobytu v Lisabone. Zvyčajne sa nezvyknem po nociach potulovať v cudzom meste sám, pokiaľ nemám žiadneho parťáka z hostela. Avšak tu som sa každý zo strávených večerov bol vonku aj večer. Lisabon ma nenútil ostávať vonku dlhšie, on ma k tomu len nenásilne každý večer dotláčal svojou atmosférou, nenútenosťou a šarmantnosťou. Počas večerov som sa necítil nikým ohrozovaný. Až na všadeprítomných predajcov drog. Tí boli však skôr otravní, ako nebezpeční. Len jeden večer, keď som prechádzal ulicami som pred sebou uvidel dvoch pofidérnych chlapcov. Keďže ma zbadali aj oni a niečo si medzi sebou povedali, chcel som ich obísť, aby som si nekazil príjemný večer. Vybrali sa mi oproti a vtedy som jediný krát bol v neistote, či predsa len nevznikne nedorozumenie. Nevzniklo, dotieravo mi ponúkali drogy, ja som vytrvalo odmietal a rozišli sme sa každý svojou cestou. Ešte som sa s takým masívnym predajom drog v žiadnom meste nestretol. Neskôr som zistil, že ani Porto v tomto smere príliš nezaostáva.

V Lisabone sa dajú nájsť aj pekné grafity, zopár takých sa mi podarilo nafotiť.

Aj takéto 3D.

Iný večer som nestihol vlak. Preto som sa presunul na neďalekú zastávku, kde som čakal na autobus. Bol som tam jediný a preto som si nebol istý, či niečo v blízkej dobe pôjde. Po pár minútach dobehol miestny chlap. Pýtal sa, či som turista a dal sa so mnou do reči. Porozprával mi, že sa bol kúpať a odporúčal to aj mne. Rozprával aj o svojom živote. V minulosti pracoval ako architekt, ale keď dostal rakovinu, tak o prácu prišiel. Dnes už je vyliečený, no bez práce. Nedarí sa mu nájsť novú, pretože v Portugalsku je vysoká miera nezamestnanosti a v súčasnosti sa moc nestavia. V Portugalsku je veľmi ťažké nájsť si prácu nielen pre neho, ale hlavne pre absolventov škôl. Mládež vychádza zo škôl a nemá uplatnenie v reálnom živote. Miera nezamestnanosti mladých ľudí do 25 rokov sa v krajine už dlhodobo pohybuje okolo úrovne 24%. V autobuse sme sedeli spolu a porozprával mi trochu aj o meste a vymenoval, zaujímavé miesta, ktoré by som nemal obísť.

 

Okrem jedla, architektúry, podnebia, vína, ľudí, koláčikov, azulejos a pekných chodníkov a námestí sa mi ešte páčilo, že mesto nebolo preplnené dotieravými predavačmi zbytočností, typu navliekacie tetovanie. Jediný artikel tohto typu, ktorý som si všimol, bola akási zelená guma v tvare gule, ktorú chlapík obligátne hádzal o stôl, ona sa rozpleštila ako žaba na ceste a po chvíli sa začala odlepovať a vracať sa do pôvodnej guľatej podoby. Možno som mal len šťastie, že som na takýchto pouličných predavačov nenarazil. No je i možné, že Lisabon si zatiaľ drží svoju nevtieravosť a nenútený šarm, ktorý mi za tých pár dní predviedol.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Ledecká sa zapísala do histórie. Po lyžiarskom zlate vyhrala aj na snouborde

Ester Ledecká získala v Pjongčangu svoje druhé zlato, keď v snoubordingu vyhrala paralelný obrovský slalom.


Už ste čítali?