reklama

2017 – rok stretnutí a zážitkov

Pár krátkych príbehov, ktoré sa v priebehu roka nezmestili na blog. O ľuďoch a ľudskosti. O stretnutiach, na ktoré sa nezabúda. Aj o Vianociach.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Ešte v roku 2016 som bol na cyklistike s kamarátom. Dali sme prestávku v jednej krčmičke uprostred malebnej prírody. Za pár minút tam dorazili dvaja postarší páni a akosi spontánne sme sa porozprávali. Minulý rok som jedného z nich od toho prvého stretnutia stretol viackrát. Vždy sa pozdravil a každý sme pokračovali vo svojej ceste.

Tento rok som ho prvýkrát stretol na deň detí. Zdvihol ruku z riadítka a pozdravil sa. Urobil som to isté a usmial som sa. Ešte sme sa stretli asi trikrát, ale nikdy sme sa nerozprávali. Vždy, keď sa naše cesty križovali, pozdrav nesmel chýbať. Mám rád cyklistiku a ľudí, ktorí ju praktizujú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

*

Boli sme na turistike s kamarátmi. Cestou dolu kamarátova priateľka nadhodila tému o štvorlístkoch. Povedala nám, že jej jedna pani doniesla štvorlístok do práce. Ona robí v banke. Vraj ju to prekvapilo a veľmi potešilo.

„Asi sa o tú pani vzorne staráš,“ zapojil som sa do rozhovoru.

„Ani nie, o ňu sa nedá starať, ona nič nechce. Sem- tam sa príde porozprávať a to je všetko,“ odpovedala ona.

V živote to tak býva. Tí, čo majú málo, nič viac nepotrebujú. A zároveň vedia dať veľa. A tí čo majú veľa, nič nedávajú a ešte by chceli mať viac.

*

Zbieral som odpadky pri jednej turistickej rozhľadni. Nemôžem viniť turistov, žeby to spôsobili naschvál. Vrecia už boli preplnené a vietor alebo zvieratá roztrúsili rôzne odpadky po okolí. Chodím tam rád, je to moje obľúbené miesto na relax a nepáčil sa mi pohľad na rozhádzané odpadky v malebnej prírode. Rozhodol som sa, že to tam upracem a donesiem nové vrecia. Najprv som sa tam vybral na bicykli. Prišiel som tam a nikde ani noha. Vytiahol som si radlera a sadol na chvíľu na lavičku, aby som si pred prácou vychutnal výhľad. Za pár minút dorazil mladý chlap. Vyliezol na vyhliadku. Ja som sa pustil do zbierania. Chlap zliezol dole a začal mi pomáhať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nemusíš mi pomáhať, ja to spravím. Ty nemáš rukavice,“ povedal som mu.

„To je v pohode,“ a zbieral ďalej.

Všetko sme pozbierali a pripevnili nové vrece.

„Ahoj,“ pozdravil sa a pokračoval vo svojej trase.

„Ahoj,“ odzdravil som sa ja. Nič viac sme si nepovedali. Nebolo treba. Činy sú dôležitejšie.Večer som sa tam vrátil na aute, vrecia zobral a odniesol do smetných košov.

*

Jedného večera v hypermarkete. Pri pokladni ma predbehol mladý chalan, v nákupnom košíku mal zo šesť vecí. Pozrel na mňa a povedal mi, že môžem ísť pred neho, keď mám len to pečivo. Ja som mu povedal, že sa vôbec neponáhľam, že ak sa ponáhľa, nech ide prvý on. Ani on sa neponáhľal ,tak ma pustil pred seba. Pred nami boli dvaja ľudia a za ten čas som sa dozvedel, že je kamionista a ešte má pred sebou cestu do Rajca, bol hladný a prišiel si kúpiť niečo na jedenie. Za pár minút sme si vymenili veľa informácií a ja som zaplatil nákup, rozlúčil som sa a zaprial mu šťastnú cestu. Málokedy sa mi stane, že sa na pokladni porozprávam s človekom, ktorý tam tiež čaká. Väčšinou tam cítim akúsi rivalitu v štýle „Ty špina, ty si tu bol skôr a teraz musím kvôli tebe dlhšie čakať.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

*

Chodieval som na rehabilitácie. V čakárni som každý deň stretával staršieho pána. Prvý deň sme sa iba pozdravili. Druhý deň som ho už pozdravil automaticky, keďže som spoznal jeho tvár z predchádzajúceho dňa. Na ďalší krát sme sa tam stretli opäť, to sme už aj prehodili zopár slov. A nakoniec to došlo až do toho štádia, že sme sa zarozprávali a zistili sme, že bývame v susedných dedinách. Stretli sme sa aj v piatok. Vraveli sme si, že ideme symbolicky ukončiť tento týždeň, pred nami víkend a po víkende ešte máme každý jednu procedúru.

Niežeby som bol rád, že musím chodiť na vírivku, ale dosť dobre ma to zrelaxovalo a na ten pocit som sa aj trochu tešil. A popritom ma bavilo, že stretávam toho pána. Keď som ten posledný deň, už po víkende prišiel do čakárne, automaticky som pozrel na miesto, kde zvyčajne pán sedával. Sedela tam pani. Už sme sa nestretli, cítil som sa akosi prázdno. Niečo mi tam chýbalo. Tešil som sa, ako si zaželáme veľa zdravia a pokojné Vianoce, ale on mal iný termín. Bavilo ma stretávať stále toho istého človeka na ceste za lepším zdravím a keď som ho už nestretol, cítil som akoby bolo niečo nesprávne. No v konečnom dôsledku to bola veľmi pozitívna skúsenosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dalo mi to niečo nové do života. Napríklad, keď sme s bratrancom išli do kina na Star Wars. Väčšina mladých chalanov si hovorí: „Pozri sa na tú babenku. S tou som tancoval minule na diskotéke.“

Ja som mu ukázal na jednu pani na ulici: „Vidíš tú dôchodkyňu?“

„Vidím, čo s ňou je?“ opýtal sa bratranec.

„Tú poznám z rehabilitácií,“ odpovedal som.

*

Predvianočné obdobie. V posledných rokoch som sa prichytil pri tom, že mi začína vadiť toto obdobie. Predpríprava na najväčšie sviatky konzumu mi začala liezť hore krkom. Nechutné gýčové reklamy, nátlak na ľudí od predajcov všetkého možného počínajúc vatovými tyčinkami do uší a končiac pri automobiloch. Alebo ani nie. Koniec to nemá. Navzdory týmto nechutnostiam, život ma asi má rád. A dovolil mi pozrieť sa na toto obdobie úplne inou optikou. V posledných rokoch sa práve v tomto období domov vracajú moji priatelia zo zahraničia, aby strávili pár dní s rodinou, kým sa pred Vianocami nemusia vrátiť do zahraničia. Tam ich čakajú ich zamestnávatelia, ktorí ich potrebujú cez vrchol zimnej sezóny napríklad v hoteloch vo Švajčiarsku. A to je dôvod, ktorý mi zmenil pohľad na predvianočné obdobie. Má to veľké čaro, keď sa po roku opäť stretneme so spolužiakmi a spolužiačkami zo základnej školy a porozprávame si ,čo sa nám za ten rok prihodilo. V priebehu roka cez sociálne siete komunikujeme minimálne a keď sa potom konečne stretneme máme si čo povedať a väčšina správ je pre nás novinka.

A tak sa namiesto naháňania a stresovania sa s darčekmi (ktoré si môžem kúpiť v predstihu na jeseň) venujem popíjaniu punču, partiám biliardu v príjemnej atmosfére s vianočným stromčekom, prechádzkam do prírody a dlhým rozhovorom. A samozrejme netreba zabúdať na vianočnú firemnú akciu, ale o tej sa nehovorí. Hlavne po nej. A namiesto predvianočných stresov si takto doprajem predvianočnú pohodičku, príjemne strávený čas s ľuďmi, ktorých celý rok nevidím a naladím sa na Vianoce. V podstate nič iné okrem tohto ani nepotrebujem. Spoločnosť ľudí, ktorých mám rád je pre mňa tým najlepším darčekom a veci zabalené v ligotavom papieri pod stromčekom zvyknú aj tak zapadnúť prachom niekde v skrini, na poličke. Jedine ponožky nie, tie sa vždy využijú. Na samotné sviatky sa tiež teším, nájdem si čas na rodinu a najbližších priateľov, zahráme sa spoločenské hry, karty alebo biliard a venujeme si to najvzácnejšie. Čas.

Viem, že budúci rok v novembri už nebudem znechutený z vianočných reklám, všadeprítomných mikulášskych postavičiek a dotieravého konzumu. V tomto období si to ani nestihnem všimnúť, lebo stretnem ľudí, ktorých mám rád. A o tom sú Vianoce. A ešte o ponožkách.

Možno, že by sme boli omnoho šťastnejší, keby sme dávali do obehu menej peňazí a viac lásky. (Ernest William Barnes)

***

Všetkým mojim čitateľom prajem príjemné Vianoce v kruhu rodiny a stretneme sa tu opäť v novom roku 2018.

Maroš Chmúrny

Maroš Chmúrny

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  233
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu