Len človek dokáže napáchať také zverstvá

Autor: Maroš Chmúrny | 30.11.2017 o 10:35 | (upravené 30.11.2017 o 11:17) Karma článku: 6,63 | Prečítané:  1167x

O zverstvách páchaných počas vojny, o nechcenom dedičstve, aj o tom aké dedičstvo zanecháme ďalším generáciám my. K napísaniu článku ma inšpirovalo prečítanie knihy Mengeleho dievča.

Dávno, ak vôbec niekedy som mal po prečítaní knihy toľko nezodpovedaných otázok a pocitov znechutenia, ako keď som dočítal práve túto knihu. Možno to je aj tým, že som nič s podobnou tematikou ešte nečítal. V detstve som sa s Apačmi preháňal po šírych prériách a neskôr som bol učňom na čarodejníckej škole, ale nikdy sa mi do ruky nedostala vojnová tematika. Pardon, okrem Štyria tankisti a pes. No poďme už k veci. S témou 2. svetovej vojny som bol oboznámený zo školy a hlavne z vojnových filmov a dokumentov. Týchto filmov som videl relatívne dosť. Väčšina z nich bola o bojoch na frontoch, čiže o vojakoch, tankoch, a vojenských operáciách. Filmov, ktoré by sa zameriavali na obyčajných ľudí, ktorí vo vojne nebojovali som veľa nevidel. A aj filmov o Židoch až toľko nebolo. Najvýraznejší je určite Schindlerov zoznam, ale ani Pianista  v ničom nezaostáva.

Aj pri pozeraní týchto filmov sa objavia pocity zanechávajúce smútok na duši. Čo to tí ľudia vtedy vyvádzali? Veď nezachraňovali našu planétu pred inváziou z vesmíru. Oni zabíjali svoj vlastný druh, len kvôli pomýlenému presvedčeniu, že jedna farba pleti alebo náboženstvo je viac, ako tá druhá/druhé.

Kniha od Veroniky Homolovej Tóthovej- Mengeleho dievča ponúka pohľad na život obyčajných ľudí, ktorí si žiadnu vojnu nepriali. Kniha ponúka osobné svedectvo hlavnej hrdinku, ktorá všetko to utrpenie musela prežiť. A v tom je kniha výnimočná, osobná. Hlavná hrdinka knihy Viola Fischerová si mohla spokojne žiť svoj mladý život. Mohla naplniť svoju začínajúcu lásku s Arturom, založiť si s ním rodinu a v budúcnosti byť uznávanou doktorkou. Mohla. Keby nemusela na hrudi nosiť 10 centimetrovú žltú hviezdu. A nebola v tom sama. Milióny ďalších ľudí trpeli kvôli tomu, že jeden národ sa vyvyšoval nad ostatné. V tejto knihe je pekne vykreslená nezmyselnosť vojny z pohľadu obyčajných ľudí, ktorí by chceli len jediné. Aby žiadna vojna nebola.

Čítaním Mengeleho dievčaťa by sa mladí ľudia na školách mohli naučiť množstvo dôležitých informácií o tom, čo dokáže človek urobiť človeku. Naučili by sa koľko treba variť človeka, aby nebol tvrdý. Vedeli by, či sú Rusi odolnejší voči zime a vydržia celú noc stáť nahí v mraze, keď ich popritom ešte oblievajú vodou. Vedeli by či sú malé deti vhodné na kŕmenie rybičiek v rieke. A že ak zjedia počas práce v kuchyni  jeden zemiak, ktorý je určený pre dozorcov v tábore, dostanú pár rán do brucha, kým ho nevyvrátia naspäť. Ale aby sme dozorcov len neohovárali, dovolia vám vyvrátený obsah žalúdka vylízať z dlážky. Pekne dočista. Jedlom sa plytvať nemá. Ordnung muss sein (Poriadok musí byť).

Nacisti nám nezanechali len svoju ideológiu, ktorá tu doteraz prežíva. Napríklad na dne morí nám zanechali dedičstvo, o ktoré sme ako obyvatelia tejto planéty, určite nestáli. Kvôli objektivite musím napísať, že množstvo munície do vody nahádzali spojenci, po tom čo vyhrali vojnu. Chceli zabrániť tomu, aby boli opäť použité na opätovné ničenie a zabíjanie. Lenže mysleli krátkozrako. Dna morí a oceánov sú posiate pozostatkami zbraní a munície, ktorá sa pomaly rozkladá a môže ohrozovať ľudské životy. Len v Severnom a Baltskom mori sa podľa odhadov odborníkov  nachádza 1,6 milióna ton vojenského materiálu v podobe nevybuchnutých granátov, bômb a mín. Odstránenie by stálo miliardy dolárov. Nebezpečenstvo sa však len stupňuje. Kovové obaly munície nedokážu explozívne látky TNT udržať donekonečna a je iba otázkou času, kedy preniknú do vody, a teda aj do potravinového reťazca. Problémom je, že z TNT sa odbúrava vysoko toxický ADNT. Keď ho začnú absorbovať morské živočíchy, potom už nie je ďaleko k tomu, aby sa to svinstvo dostalo na náš stôl. O takéto dedičstvo sme nestáli. Ďakujeme.

Niekedy mám z ľudí okolo seba pocit, že nevedia čo od dobroty, ako sa hovorí. Niekto fičí na móde, iný zase objednáva z čínskych stránok všetko, čo je za „dobrú“ cenu. Ďalší míňa zarobené peniaze na hracie automaty a iný peniaze skrátka prepije. Ľudia si nevážia, že žijeme v takej jednoduchej a komfortnej dobe. Všetky naše činy ovplyvňujú nielen nás,ale aj ľudí na druhej strane planéty. Pritom trocha skromnosti a pokory ešte nikomu neublížilo. Takýmto jedincom by taká dvojtýždňová diéta s pilinovým chlebom mohla pomôcť otvoriť oči a utriediť si životné priority. Najlepšia to vystihuje jedna pasáž z knihy v ktorej sa Viola stretne s Arturom po vojne.

„My sme sa schovávali za dvojitou stenou, nemohli sme nikam chodiť a jedlo nám nosili. Bolo to hrozné. Kde si sa skrývala cez vojnu ty?“ spýtal sa Artur.

Viola si spomenula na svoj pobyt v koncentračných táboroch a nevedela čo má Arturovi povedať. Určite to bolo preňho hrozné.

Podobne je to aj v súčasnej spoločnosti. Sťažujeme sa ako sa tu máme zle a pritom prehliadame ako sa tu máme dobre a zabúdame si to vážiť. Je zaujímavé a zároveň skľučujúce, že ľudstvo ako celok sa nedokáže poučiť z histórie. Keď som spomínal dedičstvo od nacistov, musím spomenúť aj to, čo tu zanecháme my. Aj my rozhodujeme o tom, v akom svetle nás budú vnímať generácie za dvadsať, tridsať alebo päťdesiat rokov. Zhrniem to len v našom národnom ponímaní. Či budú o nás hovoriť ako o tých, ktorí dopustili zničenie nášho národného bohatstva, našich lesov alebo si nás budú pamätať ako tých, ktorí tomu zabránili a nasmerovali našu krajinu k lepším zajtrajškom. Dokážeme sa odpútať od osobných záujmov, chamtivosti a spojiť sa za správnu vec? Je to na nás, aké dedičstvo tu zanecháme.

„Svet okolo nás je plný nádherných prírodných javov, nad ktorými žasne rozum a srdce pookreje, ak ich dokážeme vidieť.“ (Albert Einstein)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?