Kampot alebo Kambodža nie je len Angkor Wat

Autor: Maroš Chmúrny | 23.11.2017 o 10:23 | Karma článku: 4,86 | Prečítané:  1814x

Kampot je provinčné mestečko na juhu Kambodže. Mesto dýcha pokojnou atmosférou. Aj keď je tam množstvo turistov, nevnímal som ho ako preplnené turistické miesto.

Kampot je pozostatkom francúzskej kolonizácie Kambodže a doteraz sa zachovali rôzne budovy z tohto obdobia. A práve tieto ošuntelé budovy dávajú mestu ten správny šmrnc. Keď som tak sedel na obede v jednej reštaurácii a pozeral na ulicu, rozmýšľal som čo by tu mali, keby im to tu Francúzi nepostavili. Ale dosť bolo filozofovania, poďme sa pozrieť, čo som tam zažil.

Architektúra v meste vyzerá zhruba takto. V popredí sa nachádzajú tuk-tuky.

Spoznávať zaujímavosti v okolí Kampotu som sa rozhodol prostredníctvom miestnej cestovnej agentúry. Bol to tuk-tukový výlet. Osadenstvo nášho tuk-tuku tvorili okrem šoféra ešte Švédka, Nemka a Angličan. Prvá zastávka bola Tajné jazero. Vodič nám zastal, máme možnosť vystúpiť a rozhliadnuť sa. Všetci štyria stojíme na brehu jazera a s vážnym výrazom sa snažíme spraviť poriadnu fotku.

„Prečo je to jazero tajné ?“ otázka od Nemky.

„Lebo pred pár rokmi tu nebola žiadna cesta a moc ľudí o ňom nevedelo. Teraz je to turistické jazero,“  odpoveď od vodiča.

Pozrel som do mobilu na zachytený snímok a usúdil som, že ďalšiu fotku už nepotrebujem.

50 metrov napravo bol stánok s občerstvením.

„Tam si môžete dať kávu. Ja na Vás počkám,“ povedal nám tuk-tukár.

„Odkiaľ asi tak berú vodu na tú kávu,“ ozvala sa Nemka.

Takže kávu oželieme a pokračujeme v jazde. Samozrejme ideme po ceste z červenej zeminy. Kde by sa tu zobral asfalt. Opäť mám pravdepodobne miestneho Schumachera medzi tuk-tukármi. Obiehame zopár podobných výprav. Nemka vyťahuje uterák a zakrýva si tvár, aby nedýchala rozvírený prach z cesty. Prechádzame cez krajinu nepoznačenú turizmom. Domy roľníkov, malý potok z ktorého čerpajú vodu na zavlažovanie polí. Všadeprítomné vodné byvoly. Deti nám kývajú, my im to opätujeme. Nemka nie. Je akási iná. Rozmýšľam načo sem vlastne išla, keď sa jej to hnusí.

Prichádzame ku koreninovej plantáži. Nemám moc informácii, predstavujem si plantáž so storočnou tradíciou, kde sa umenie pestovania dedí z otca na syna. Vyzúvame sa pod schodmi a ideme hore na terasu. Rozdelili nás podľa jazykov. Mali tam anglický, francúzsky a čínsky stôl. Naša partia ide k anglickému. Moja teória o rodinnej plantáži s bohovskou tradíciou sa rozplýva ako dym vo vetre. Bola založená v roku 2013. Predtým všade naokolo bola džungľa.

Miestny sprievodca nám vysvetľuje ako sa pestuje korenie. Všetky druhy rastú na jednej rastline. Vyzerá to asi ako strapce ríbezlí. Plody sú najprv zelené, dozrievaním sa farba zmení na červenú. A práve tu sa dozvedám informáciu o tom, že všetky farby korenia pochádzajú z jednej rastliny. Takže po poriadku. Keď odtrhneme korenie nedozreté,zelené a necháme ho sušiť na slnku vznikne nám z toho klasické čierne korenie. Ale keď zelené korenie namočíme do slanej vody a podrobíme ho rýchlo-sušeniu, zachová si farbu. Ak odtrhneme už dozreté červené korenie, tak nám ostane červené. S tým už nespravíme nič. A na záver biele korenie získame tak, že odtrhnem červené, namáčané ho do vody, následne zbavíme vrchnej šupky a sušíme.

Postupne dozrievajúce korenie.

Obohatený o nové vedomosti, vydávame sa na obhliadku plantáží. Máme možnosť odtrhnúť si bobuľku zeleného korenia a okoštovať. Rastlinky sú  vysoké viac ako dva metre. Všetky sú prikryté palmovými listami, kvôli tomu, aby ich nespálilo prudké slnko.

Vraciame sa po tej istej ceste ako sme prišli. Opäť nám kývajú deti hrajúce sa pri svojich príbytkoch. Deti sa tu bežne hrajú von. Kedysi dávno to aj u nás tak bolo. A potom prišli mobily. Ale možno niekedy niekto vynájde super aplikáciu, ktorá deti naučí hrať futbal, schovávačky, skákať gumu alebo sánkovať sa.

Takmer v každom dome popri ceste si človek môže dokúpiť benzín. Majú ho v 1,5 litrových sklenených fľašiach od Pepsi coly, pekne vystavené v rôznych stojanoch. Asi to majú normované, nikde som totižto nevidel predávať v červených fľašiach od konkurencie.

Ďalším bodom na programe bola návšteva jaskýň. Ale najprv musíme zaplatiť 1 dolár (klasický kambodžský poplatok za takmer všetko) za vstup. Ohradzujem sa, že to má byť v cene. V cene je vraj odvoz k jaskyniam, ale nie vstup. Aha, že ma to nenapadlo skôr. Všetci nad tým krútime hlavami, ale dolár zaplatíme. Dokonca nám pridelia vlastného sprievodcu. Mladý chalan nás vyviedol hore schodmi ku vchodu do slonej jaskyne.

A tam nám ukázal na vápenec , ktorý má znázorňovať hlavu slona. Preto je to slonia jaskyňa.

Ale to nie je všetko. Nachádza sa tu aj netopieria jaskyňa. A to už sprievoca prechádza hlbšie do jaskyne a za spevu „na na na Batman“ uvádza netopieriu jaskyňu. Je to vlastne dva v jednom. Svieti baterkou hore, kde visia tieto nočné cicavce.

Vrátili sme sa na denné svetlo, tam sa náš sprievodca lúči so slovami, že by bolo milé, keby sme mu dali každý po jednom dolári za jeho služby. Nuž sme dali. Ďalšou zastávkou má byť mestečko Kep, Nemka zistila, že tam už bola a vďaka zhode náhod a ochote iného tuk-tukára sa môže vrátiť do Kampotu a ďalej pokračujeme už len traja.

Prichádzame do Kepu, dohodneme hodinovú prestávku na obed.Kep je tiež staré koloniálne mestečko z francúzskej nadvlády. Ale nemáme čas, aby sme ho preskúmali. Hneď nás zhltne ruch trhoviska. Majú tu slávny rybí trh. Stáva sa, že to čo si človek krája na tanieri, pred pár minútami ešte plávalo v mori. To sa stalo aj nám. Angličan prišiel s návrhom ochutnať najväčšiu miestnu špecialitu – kraby. Padla dohoda a už sme stáli pri rybároch. Tí vytiahli z mora klietku s čerstvými krabmi, navážili kilogram podľa našej objednávky, hodili to do tašky a ukázali nám, kto nám ich pripraví. Zaplatili sme 15 dolárov a odniesli kraby ku šéfkuchárovi. Tomu sme dali 4 doláre za prípravu.

Najprv podložil dve polienka do pahreby, potom vylial na panvicu olej a nechal ho rozpáliť.Prudko kraby opekal a obracal. Hodil tam zopár strapcov zeleného kampotského korenia, ktoré by som mal ja asi na mesiac varenia a všetko podlial vodou, prikryl pokrievkou a nechal dusiť. Za pár minút to odokryl, premiešal a dochutil nejakou kečupovitou omáčkou a soľou. Vytiahol plastovú misku a naservíroval nám kraby dnu. Polovica ale stále ostala na panvici. Pozerám, či nás chce obrať a ten zvyšok predať niekomu inému. Ale nie, to by som mu krivdil. Jemu len došli plastové misky. Niečo pokrikoval na ostatných ľudí z jeho kmeňa, a jeden chlapec pribehol s veľkým balením misiek.

Ostávala pred nami úloha zohnať prílohu a ryžu. Jedna pani tam predávala ryžu, postavili sme sa do radu a ona nám po jednej porcii s radosťou predala. Na počudovanie to nestálo jeden dolár, iba 50 centov. V Kambodži centy nemajú a vtedy sa používa ich domáca mena kambodžský riel. Čiže ak niečo stojí menej ako dolár, výdavok vám vrátia v rieloch. Pivo sme si kúpili zase u inej predavačky. Ako sme to jedli nejdem opisovať, ale spotreba papierových obrúskov bola vysoká. Ešteže nám potom pani, ktorá mala na starosti stoly doniesla misku s čistou vodou, aby sme sa v nej mohli umyť. Samozrejme všetci traja v jednej. Keby som nemal ryžu, odchádzal by som takisto hladný ako aj predtým. Radšej mohli ešte plávať v mori a rozširovať svoje potomstvo. Čo sa mi páčilo, bola organizácia trhu. Každý predával niečo iné, vzájomne sa dopĺňali a spolupracovali, aj keď to na prvý pohľad vyzeralo ako totálny chaos.

Vrátili sme sa späť na parkovisko.Vypátrali sme nášho vodiča. Spal v sieti natiahnutej ponad sedačky. Zobudili sme ho a vyrazili ďalej. Na pláž. Tam sme mali mať hodinu a pol pauzu. My s Angličanom sme si išli zaplávať, Švédke sa nechcelo. Pláž bola najšpinavšia akú som v Kambodži videl. Ostrov Koh Rong ma rozmaznal, takže dlho sa mi vo vode nechcelo byť. Išiel som sa prechádzať po pláži. Na konci bola táto podivná socha.

Cestou späť som natrafil na dvoch chlapcov, ktorí sa hrali s futbalovou loptou. Zakotúľala sa mojím smerom a začal som sa hrať aj ja. Ešte mi prihrávku vrátili, znova som si zažongloval a vrátil im loptu. Moji kolegovia relaxovali, zastal som pri nich a sledoval život na pláži. Naľavo odo mňa začala prebiehať súťaž pre miestne deti. Asi 30 detí dostalo plastové fľašky a ich úlohou bolo naplniť kýble vodou z mora. Fľašky mali pollitrové, kýble boli dosť veľké, netrúfam si to odhadnúť. Organizátor deti zoradil do štyroch tímov, odpočítal a odštartoval. Bol čas odísť.

Čakala nás iba posledná zastávka a to soľné polia. Tie sa nachádzajú blízko pri Kampote, takže sme sa vracali späť. Prehliadka bola blesková. Prešli sme po ceste medzi soľnými poliami. Na jednom mieste nám vodič zastavil. Vystúpili sme, prešli na soľné polia, mohli sme rukou načrieť a nabrať si soľ. Polia vyzerajú nasledovne: sú to jamy ohraničené okrajmi zo zeminy, tak aby sa dalo po tých okrajoch prechádzať. Do jám pomocou čerpadiel napúšťajú morskú vodu a nechávajú to prirodzene vysychať. Vraj keď je menej ako 20 stupňov celzia, vtedy sa voda neodparuje a proces sa zastaví. Vrátili sme sa do vozidla s tým, že nám ukáže ešte robotníkov pri práci. Prešli sme celú cestu pomedzi polia, ku koncu bolo zopár robotníkov na ktorých nám ukázal prstom.

 

Ďalší deň som si na hosteli požičal motorku a vyrazil som do Národného parku Bokor. Mojim hlavným cieľom bola návšteva starého francúzskeho kasína. Pri vstupe do Národného parku som musel prejsť cez stráženú vrátnicu, kde som zaplatil klasicky 1 dolár a dostal som kartu na vstup do parku. Pri odchode sa karta odovzdáva. Na polceste ku môjmu cieľu som sa zastavil pri tejto soche.

Ďalšia zastávka bola na úplnom vrchole kopca. Na mieste zhruba vo výške 1000 metrov nad morom sa nachádza bývalé francúzske kasíno, rozpadnutý hotel, starý kostolík a pár ďalších budov. Objekty boli postavené okolo roku 1920. Ale politická situácia a vojny v Kambodži spôsobili, že miesto chátralo.

 

Teraz je celý Bokor pod správou štátu a bol vyhlásený za Národný park, aby sa zachovali nielen tieto staré stavby, ale aj život v okolitej džungli. Pri dobrej viditeľnosti je možné dovidieť až na pobrežie. Bohužiaľ, ja som dobrú viditeľnosť nemal. Všade bola hmla a oblaky.

Kambodža je síce viac posiata nevybuchnutými mínami ako pamiatkami či turistickými atrakciami, ale i napriek tomu si tu každý návštevník niečo nájde. Nemajú tam len Angkor Wat, aj keď to je určite najväčšie lákadlo pre ľudí z celého sveta. Okrem tejto svetoznámej pamiatky si môžte vychutnať lenivú atmosféru mesta Kampot a preskúmať okolie. Na juhu krajiny sa rozprestierajú krásne pláže, ešte nezničené masovým turizmom. Zatiaľ. A čerešničkou na torte sú ostrovy Koh Rong a Koh Rong Samloem, kde človek ľahko podľahne pocitu, že sa ocitol v raji.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Testovanie začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Navaľnyj sa vrátil do Ruska, na letisku v Moskve ho zatkli

Ruský líder sa vrátil do vlasti po piatich mesiacoch.


Už ste čítali?