Ako som objavoval slávne chrámy v Kambodži

Autor: Maroš Chmúrny | 11.11.2017 o 11:11 | (upravené 11.11.2017 o 16:35) Karma článku: 4,95 | Prečítané:  1380x

O chrámoch v Angkore. O ceste z Bangkoku do Kambodže. O zmätkoch na hraniciach. O špekulantoch, ktorí chcú zarobiť na turistoch.

Nachádzal som sa v Bangkoku. O ôsmej hodine ráno mal pre mňa prísť autobus. Môj cieľ bolo mesto Siem Reap v Kambodži.Čakal som pri hosteli a pred ôsmou hodinou sa pri mne pristavil motocyklista  a pýtal sa ma, kam idem.  Pripadalo mi v poriadku povedať mu, že do Kambodže, aby som sa ho zbavil. Chlapík mi ukázal, aby som si sadol zaňho a môžeme ísť. Prestal som si ho všímať, aby sa pobral svojou cestou.

Čas ubiehal a autobus nikde. Prešlo možno 10-15 minút, keď sa pri mne pristavil ďalší motocyklista. Tá istá otázka, tá istá odpoveď. Na to mi vraví, aby som si sadol, že ma odvezie. Ja mu vravím, že čakám na autobus. On to zabil tým, že je šofér autobusu a pýtal si lístok. Ukázal som mu lístok, on potvrdil že to je okej a ja stále nie príliš presvedčený nasadám na motorku a odchádzame. Sú situácie v ktorých človek proste musí tomu druhému dôverovať. Prejdeme len pár ulíc k zaparkovanému autobusu. Nasadnem a až ku hraniciam sa nič zaujímavé nedeje.

Pred hranicami zastavíme v reštaurácii, kde máme mať obed, ktorý bol v cene lístka. Z hlavného mesta Thajska už premávajú takzvané direct busy, čo znamená, že nie je potrebné za hranicami prestupovať  na iný autobus. Tým pádom som si myslel, že sa vyhnem situácii o ktorej som čítal v rôznych iných blogoch. A to, že na hraniciach sa vám snažia špekulanti vybaviť víza, ale zhrabnú za to poplatok. Cena víz je 30 dolárov. Špekulanti si prihodia 10 dolárov alebo niekedy aj viac. Takže som trochu dúfal, že táto priama linka do Siem Reapu ma zbaví týchto špekulantov. Omyl.

Personál tejto čudnej reštaurácie nás začal deliť. Ty si sadneš k tomuto stolu, ty k tomu, vy si sadnete tam. Rozsadili nás, aby sme neboli pokope. A podľa toho, či človek cestoval sám alebo s niekým si nás začali volať do vnútra. Bolo mi jasné, že sú to práve tí kšeftári, ktorí nám chcú pomôcť s vybavením víz. Ale nikto sa nesťažoval, všetci robili to, čo im kázali. Od iných blogerov som čítal o tom, ako sa týmto praktikám vzopreli, vybavili si víza sami a prešli cez hranice na vlastnú päsť. Z nášho autobusu nebol nikto, kto by sa snažil proti týmto praktikám ohradiť. A ja, hoci som vedel, že zaplatím o 10 dolárov viac ako by som mohol, som sa tiež nebúril. Pokiaľ nevyzeráte ako Vin Diesel a ste jediný z celého autobusu komu sa niečo nepáči, je to ťažké. Nevedel som, čo ma čaká keď prejdem hranice na vlastnú päsť. Či ma autobus odvezie až do Siem Reap alebo ma nechajú tam a budem si musieť zaplatiť ďalší odvoz.

V provizórnej kancelárii v reštaurácii mi povedali, že mi vybavia víza, stačí keď im dám fotku pasového formátu, pas a 1200 bahtov (40 dolárov). Tie peniaze ma až tak netrápili, skôr ma trápilo, že dávam pas preč z ruky. Po 20 minútach som sa spýtal,  kde je môj pas. Vraj je nás veľa, trvá to trochu dlhšie. Pravidelne som ich otravoval s tým, kde je môj pas. Netuším či tí ľudia čo boli so mnou v autobuse nevedeli o tom, že si víza môžeme vybaviť sami bez týchto špekulantov, alebo im to bolo srdečne jedno. Medzitým ku mne usadili zálesácky vyzerajúceho Austrálčana. Popíjal pivo a huba sa mu nezavrela.

Ochotný personál, ľuďom pri ostatných stoloch ponúkal výhodné ubytovanie v Kambodži. Môj spolusediaci z Austrálie sa tiež nechal nahovoriť. Na bookingu bolo kopec voľných ubytovacích kapacít, ale personál im nahováral, že momentálne je v Siem Reape takmer všetko vypredané kvôli hlavnej sezóne a môže sa stať, že si tam nič nenájdu. Ale oni majú tie správne kontakty a dokážu vybaviť pekné ubytovanie za rozumnú cenu. Austrálčana nahovorili. Mal požiadavku, aby tam bola pohodlná posteľ. A ešte si zisťoval, či je v Siem Reape dostatok miestnych dievčat. Dôležité informácie, keďže účelom jeho návštevy Kambodže bol sexturizmus.

Ja som asi vyzeral podráždený, za mnou s tým ani neprišli. Konečne sa toto šaškovanie skončilo, vrátili nám pasy a my sme sa nastúpili do autobusu. Podišli sme úplne k hraniciam, vyčkali dlhú radu na thajskej strane, prešli na kambodžskú stranu. Opäť sme si počkali a konečne s pečiatkou v pase sa vraciame do autobusu a pokračujeme do nášho cieľa. Trochu zdriemnem, a zobúdzam sa keď máme prestávku v nejakom obchode. Ideme na toaletu, a už tu vidno rozdiel medzi Thajskom a Kambodžou. Úroveň toalety sa ani nedá opísať, tak si robím fotku do mobilu. Obchodníčka usilovne ponúka svoj tovar ostatným z autobusu. Ja si obzerám alkohol. Vidím hada naloženého v nejakom alkohole. Tak radšej zmením regál. Za ďalším regálom bola kuchyňa, kde domáci práve večerali.

Neprejdeme ani 500 metrov a už zastavujeme pri krajnici. Do autobusu nastúpili asi desiati miestni a hľadajú si miesto. Domácim poskytneme odvoz zdarma. Už pomaly prichádzame do Siem Reapu, keď autobus zase zastavuje. Koho zase berieme? Nastupujú štyria miestni chlapi a začnú nás oslovovať a ponúkať odvoz tuk-tukom. To je teda biznis. Ja odvoz odmietam, veď ešte ani neviem, kde vystúpim a možno to bude len na skok od ubytovania.

Houby. Autobus zastane v nejakej okrajovej časti mesta, aby nebolo jednoduché  dostať sa do centra, kde sú koncentrované ubytovacie kapacity.Hneď ma osloví chlapík, ktorý tam čakal a pýta sa kam idem. Až keď sedím vo vozidle ma napadne spýtať sa na cenu odvozu. Bude to zadarmo. No ja mám ale šťastie.

,,A zajtra budem tvoj šofér v Angkor Wate,“ hovorí mi.

,,Môže byť, a koľko ma to bude stáť ?“ pýtam sa ja.

,,40 Dolárov,“ odpovedá.

S tým teda nesúhlasím, pretože mám zistené informácie, že bežná cena je 20 dolárov. Prichádza čas na zjednávanie. Poviem mu môj návrh, a on sa chytí za hlavu, že to je málo a potrebuje živiť rodinu. Konečná cena je 25 dolárov. Mohol som ušetriť 5 dolárov, keby som skúsil zohnať niekoho iného, ale už bolo neskoro a nechcelo sa mi hľadať niekde v uliciach iného, lacnejšieho tuk-tukára. A za druhé som si povedal, že tých 5 dolárov má akože za ten odvoz od autobusu na hostel. Dohodli sme sa, že zaplatím zálohu 10 dolárov a zvyšok na druhý deň po návrate z chrámov. Opäť dôvera. Ja musím veriť jemu a on mne.

Ráno som vstával o 4:30. Na hosteli mali službu prípravy  raňajok do balíčka na cestu do Angkoru, tak som si objednal omeletu.  Nahádzal  som na seba veci a vyzdvihol si raňajky, ktoré som si akože neobjednal . Dvakrát som recepčnému opakoval, že isto som si objednal raňajky. Dvakrát mi tvrdil, že isto nie. Už sa otočím na odchod, lebo ma to nebaví riešiť. Zakričal na mňa, aby som sa vrátil. Podáva mi raňajky a ospravedlňuje  sa za chybu. Milujem túto komunikáciu s nimi.  Pred hostelom vyčkáva nejaký mladý tuk-tukár. Ja čakám na svojho vodiča s troškou obavy či príde. Prejde pár minút a mladý ma osloví, že na koho čakám. Ja mu poviem meno svojho vodiča.

,,On nemôže prísť, poslal namiesto toho mňa,“ odpovedá mi mladík.

Veriť či neveriť? To je otázka.  Pre istotu ešte raz vyslovujem meno svojho vodiča a uisťujem sa, že tento mladík ma bude voziť celý deň a nenechá ma kdesi džungli. Teda nasadám a vyrážame smer Angkor kúpiť vstupenku. Čas ukazuje 5:15 a už sú tu stovky ľudí čakajúcich v rade na vstupenky. Vystojím si radu, musím predložiť pas. Odfotili ma a na počkanie vystavili vstupenku aj s fotkou. Cena jednodňovej vstupenky bola ešte v čase mojej  návštevy 20 dolárov. Od 1.2.2017 poriadne zdvihli cenu vstupného, dnes zaplatíte 37 dolárov. Učia sa rýchlo, vedia, že o turistov neprídu a zarobia viac. Ešte jedno upozornenie, vyberte si správnu radu. Keď chcete jednodňovú vstupenku postavte sa do rady na to určenej. Keď chcete 3-dňovú postavte sa do tej rady. Inak Vám hrozí, že si radu vystojíte dvakrát.

Východ slnka som nezažil príliš pekný, bolo zatiahnuté. Ale videl som Číňanov, ktorí si na svojich chytrých telefónoch postláčali nejaké filtre a mali fotky ako z pohľadnice.

Deti predávajúce magnetky a pohľadnice. Nemali by spať alebo chystať sa do školy?

Medzinárodné stretnutie nadšencov fotografie.

 

Je to naozaj nádherná stavba. Vo vnútri chrámu sa už dokážem aj oddeliť od davu, je to tam dosť veľké. Konečne sa cítim ako objaviteľ. Taká lightová verzia Indiana Jonesa.

Chrám je vyzdobený peknými freskami, napríklad takýmito khmérskymi ženami.

Postavil som sa do nekonečného radu, v ktorom sa čakalo na výstup na horné poschodie. 45 minút státia v rade a potom mega strmými schodmi nahor. Počet ľudí na hornom poschodí je obmedzený. Dostávam na krk šnúrku s návštevníckou kartou. Kým sa niekto zhora nevráti, a nedonesie kartu späť, nik iný hore nemôže ísť. Zhora je výhľad na okolité lesy. Ťažko si predstaviť, ako to tu vyzeralo, keď táto ríša najviac prekvitala.

Zamestnanci sa starajú o úpravu okolia.

Vybíjala sa mi baterka vo fotoaparáte, preto som nasledujúce chrámy fotil mobilom, ktorý mi ukradli a fotoaparát som si pošanoval na chrám Ta Prohm.V chráme s názvom Bayon sa na mňa nalepil miestny dobrovoľník. Chcel mi poukazovať nejaké fresky na stenách a porozprávať o tom zopár zaujímavostí. 5 minút ma vodil po chráme a rozprával niečo, čo nemalo hlavu ani pätu, aby si za svoju ochotu vypýtal 40 dolárov.

Po stopách Lary Croft: Chrám Ta Prohm

Do chrámu známeho z filmu Lara Croft:Tomb Raider som sa veľmi tešil. Cestou sme v džungli videli zopár ďalších menších chrámov, ktoré by sa dalo navštíviť, keby som si ako dopravný prostriedok zvolil bicykel. Keď som vstúpil do Ta Prohm, hneď som si všimol tie slávne stromy, ktoré sú vrastené do múrov a pomaly búrajú tento chrám.

Stromy sú úžasne fotogenické.

Pri strome kde sa natáčala scéna z filmu Tomb Raider sa na fotku čaká v rade.

A aj na tomto mieste sa prebehla Angelina Jolie.

Cestou ku tuk-tuku sa zastavím v stánkoch s oblečením. Hneď ku mne príde ani nie 7-ročné dievčatko. Začne mi ukazovať tričká a vraví že má všetky veľkosti. Poobzerám sa a odídem k ďalšiemu stánku. Pribehne chlapec, ešte mladší ako dievča v predošlom stánku. Tiež sa zaujíma čo hľadám. Keď nemám záujem o oblečenie, začne mi ponúkať pohľadnice. Iné detstvo ako majú naše deti.

 

Aj keď si človek veľa krát ponadáva, rozmýšľa na čo sa tam vlastne trepal, nakoniec príde ten moment kedy uvidí to kvôli čomu tam išiel a všetky negatívne pocity sú zrazu kdesi v úzadí a do popredia sa natlačia tie pozitívne. Pocity, kvôli ktorým má cestovanie zmysel. Často sa cestovanie na vlastnú päsť zjednodušuje až to niekedy vyzerá, ako by to nič nebolo. Ale nie všetky situácie, ktoré sprevádzajú takýto typ cestovania sú príjemné. Treba prekusnúť množstvo pokusov, kedy vás chcú ošklbať z peňazí, hodiny strávené ničnerobením v autobusoch, na letiskách či vyčkať si dlhé rady pri nákupe vstupeniek. Ale keď prejde určitý čas a vy si na to spomeniete ako na vtipnú alebo poučnú príhodu, tak si poviete, že to za stálo a dalo vám to veľa cenných skúseností do života.

 

Opustenie Kambodže: Pred hranicami náš minivan zastavil, zobrali sme si všetky veci a pribehol ku nám chlapík, ktorý chcel od nás pasy. Mimochodom, bol som jediný turista, zvyšní cestujúci boli domáci. Mal som nevrlú náladu kvôli rannej krádeži, pas som mu nechcel nechať bez dozoru, tak som išiel s ním. Ostatní sa išli medzitým najesť,lebo boli miestni. Od nich nikto nič nechcel. V provizórnej kancelárii mi vypísal vízové kartičky, vlastne načarbal to tam a len tak mimochodom sa ma spýtal, či som zaplatil za opustenie krajiny. Vtedy som sa cítil ako Vin Diesel. Hneď som ho schladil, že za žiadne opustenie krajiny nič platiť nebudem. Sklopil uši, dal mi pas a ja som sa pripojil k ostatným cestujúcim, s ktorými nás čakalo dlhé čakanie na hraniciach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?