Vybral som si Huawei P9 lite. Podarilo sa mi ho kúpiť za výhodnú akciovú cenu. Povedal som si, že už keď si kupujem mobil, tak nech dobre fotí, aby som ho mohol využívať aj ako druhý fotoaparát. Doma som ho rozbalil, vyskúšal či funguje, pustil som si pár pesničiek, znova som ho zabalil do krabičky a bezpečne ho schoval do skrine. Ešte som si z čínskej stránky objednal koženkové puzdro, aby sa mi nový mobil nepoškriabal. Plánoval som ho po návrate z ciest predať a nechcel som, aby sa mi poškodil.
Priebežne som ho v skrini kontroloval, či sa tam má dobre a či mu niečo nechýba. Nesťažoval sa. Koncom januára, keď som odchádzal do Thajska som ho zo skrine vybral a zobral so sebou. Bol som spokojný, reakciu boli rýchle, nezmŕzal ani pri viacerých otvorených stránkach v prehliadači a fotky boli super. Skúsil som hneď na začiatku stiahnuť mapy, ale vôbec mi nefungovali, keď som ich testoval. Ďalej som to neriešil a vždy som si poradil aj bez nich.
Z Thajska som sa presunul do Kambodže. Tam som v mestečku Kampot stretol českú partiu. Išli sme na pivo a rozprávali sa o cestovaní a živote. Medzi rečou mi jedna Češka začala ukazovať fotky z Laosu na jej mobilnom telefóne. A zistili sme, že máme podobné mobily. Ona mala o triedu nižší model, ale tiež fotil pekne. Pobrali sme sa späť na ubytovanie. Vo vstupnej hale sa rozhodli, že by sme si mohli dať ešte jedno plechovkové tu. Tak sme dali. Lebo Česi. A vtedy sa ma jeden z nich spýtal, aké mapy používam.
„Žiadne,“ odpovedal som mu ja.
Nechápal to. Poradil mi, aby som si stiahol aplikáciu maps.me. Vraj sú to spoľahlivé mapy a bez problémov fungujú aj offline. Zapamätal som si názov aplikácie. Rozlúčili sme sa a išli spať.
Na druhý deň ráno som sa zobudil a môj plán bol spoznávať okolie Kampotu. Mobil som ešte stále mal pri sebe. Stiahol som si aplikáciu a zistil som, že funguje bez problémov. Neskôr, keď som sa vrátil z výletu po zaujímavostiach Kampotu, som potreboval doriešiť môj presun do hlavného mesta Kambodže Phnom Penh a odtiaľ späť do thajského Bangkoku. Vyhľadal som si spojenia medzi Phnom Penh a Bangkokom. Nevyzeralo to dobre. Prvý spoj už o piatej ráno, druhý o jedenástej a to bolo pre mňa už neskoro. Nič iné som nevedel nájsť. Našiel som si hostel neďaleko tej autobusovej stanice v Phnom Penh, aby som nemusel ísť ďaleko, ak pôjdem ranným spojom. Keď som si rezervoval ubytovanie, tak som im poslal správu. Bol som zvedavý, či mi nemôžu nájsť iný spoj do Bangkoku. Všetko tu nie je na internete a na hosteloch väčšinou bývajú ochotní a takéto veci vybavia. Dokonca doteraz vždy ma prišli vyzdvihnúť priamo pred hostel, keď som niekam išiel.
Odpísali mi, že majú rôzne možnosti spojov do Bangkoku. Dohodli sme sa, že mi rezervujú o siedmej ráno a ja to vyplatím, keď tam prídem. Bol som spokojný, že sa to vyriešilo a nemusím ísť na ten spoj o piatej hodine. To by bolo príliš zavčasu. Vtedy sa ešte po uliciach pohybujú rôzne indivíduá.
Ten večer som bol na večeri s Fínkou, s ktorou som sa zoznámil na hosteli. Sedeli sme v reštaurácii na loďke, sledovali západ slnka nad riekou a bavili sme sa napríklad aj o bezpečnosti v ázijských krajinách. Ona mi rozprávala, že sa musí dvakrát denne ozvať rodičom, aby sa o ňu nebáli. A vravela mi, že pri pobyte v USA sa o ňu až tak nebáli. Ja som jej na to povedal, že mne pripadajú Spojené štáty nebezpečnejšie, ako tieto krajiny v Ázii. Tu môžeš chodiť po uliciach a nikto ti nič nerobí. Jedine sem- tam ti niekto chce niečo predať. Povedal som jej, že mne to tu nepripadá nebezpečné, ale samozrejme treba byť opatrný a obozretný.
Ďalší deň poobede ma prišiel vyzdvihnúť minivan a vyrazili sme do Phnom Penh. Od návštevy tohto mesta ma viacero cestovateľov odrádzalo. Vraveli mi, že je tam vysoká kriminalita, je to špinavé mesto a nie je tam dokopy nič zaujímavé. Nebral som ich rady na ľahkú váhu a ani som neplánoval sa tam zdržiavať. Večer som tam mal doraziť, ubytovať sa na hosteli, a ráno o siedmej hodine vyraziť do Bangkoku.
Počas cesty som počúval slovenské pesničky, ktoré som mal stiahnuté v mobile a sledoval okolitú krajinu. Neskôr som sa rozhodol, že si zahrám jedinú hru, ktorú som si stiahol. Lode. Vedľa mňa sedel francúzsky chlapec s mamou. On sa takmer celý čas hral nejaké hry. Keď zbadal, že som začal niečo hrať aj ja, tak sa prestal hrať na svojom mobile a naplno sa venoval sledovaniu mojej hry. Klikal som na voľné políčka a hľadal nepriateľské lode. Malý Francúz nespúšťal z môjho mobilu oči. Zrazu sme dorazili na miesto, kde nám šofér zastal a my sme vystúpili. Naschvál píšem miesto, pretože to nebola autobusová stanica. Bolo to náhodne vybrané miesto pri ceste. Pozrel som sa do mapy, pretože som netušil, ktorým smerom mám ísť ku hostelu. Bolo to jednoduché. Stále rovno popri ceste na siedmej odbočke doľava. Vypol som aplikáciu, ktorá mi v tej chvíli poslúžila a vybral sa tou cestou. Nechtiac som prešiel mladým Kambodžanom cez futbalové ihrisko. Dva kamene na jednej strane, dva na druhej. Deti rôzneho veku sa naháňali po betóne za loptou. Väčšina z nich bola bosá.
Bola už tma, ale na ubytovanie som trafil bez problémov.Na recepcii som sa predstavil menom a povedal som, že by som tu mal mať ubytovanie aj rezervovaný lístok na autobus do Bangkoku. To prvé som mal, o tom druhom recepčná netušila. Zavolala sestre. Tá jej povedala, že o tom vie, ale lístok mi nerezervovala. Okej, navrhol som jej nech mi to rezervuje teraz. Zavolala do prepravnej spoločnosti. Už mali plno. Ponúkla mi inú možnosť. O piatej ráno z neďalekej autobusovej zastávky. Presne tejto možnosti som sa chcel vyhnúť, ale keďže som večer potreboval byť v Bangkoku, musel som ísť na tento spoj. Nebol som nadšený z toho, že mi to recepčná nevybavila tak, ako sme sa dohodli v správe.
Išiel som sa najesť do blízkej reštaurácie. Poobchádzal som všetok odpad na ceste, autá a skútre, ktoré tu parkovali. Jednoznačne najväčšia diera v akej som kedy bol. Tešil som sa, že tu len prespím a ráno odtiaľto vypadnem.
Budík ma zobudil o štvrť na päť. Chcel som mu to dať vyžrať, ale nakoniec som sa nechal presvedčiť, že to myslí so mnou dobre. Pozbieral som sa a vyrazil preč. Dole namiesto vchodových dverí boli mreže. Zamknuté. No super, nikde nikoho. Nazrel som na ulicu za mreže a tam schúlený na chodníku spal mladý Kambodžan. Zobudil som ho s pozdravom dobrého rána a on mi otvoril. V zombie móde som sa vybral smerom, kde by som mal nastúpiť do autobusu. Za chvíľu som bol tam. Bol tam nejaký autobus a pár ľudí. Prišiel som ku šoférovi a zisťoval, či ide do Bangkoku. Nejde, on ide do Vietnamu. Spýtal som sa, kde nájdem autobus do Bangkoku a on mi ukázal rukou na druhý koniec ulice. Moc sa mi to nezdalo, nevidel som tam žiadnu autobusovú zastávku. Ale tak išiel som sa tam pozrieť. Došiel som na koniec, tam bola križovatka. Obzeral som sa na všetky strany a nikde som nič nevidel. Hľadal som nápis tej prepravnej spoločnosti, s ktorou som mal ísť. Nič.
Nakoniec som s nechuťou vytiahol z vrecka mobil. Zapol som si aplikáciu maps.me, ktorú mi poradil Čech, puzdro som si otvoril ako knihu a chytil ho zospodu do stredu. Podľa aplikácie bolo to miesto označené tam, kde stál ten autobus do Vietnamu. Začínal som byť nahnevaný. Čas sa mi krátil, bol som asi na správnej ulici a nevedel som nájsť to správne miesto. Aplikácia ukazuje niečo iné, šofér mi povedal niečo iné. Držal som mobil jednou rukou ako knihu, točil som sa dookola a obzeral, kde by to mohlo byť. Zrazu okolo mňa prešla motorka a už som mobil nedržal ja, ale spolusediaci na tej motorke.
V jednej sekunde držím mobil ja a riešim jeden problém, v druhej sekunde ho drží kambodžský mladík a ja riešim iný problém. Po tej prvej sekunde nechápania, čo sa to vlastne stalo som sa rozbehol za motorkou. Na chrbte veľký batoh, vpredu malý. Po pár metroch som to vzdal, použil všetky slovenské nadávky, ktoré ma v tej chvíli napadli. Ľudia čakajúci na autobus do Vietnamu sa chichúňali. Ostal som bez spojenia s domovom, bez leteniek, ktoré som mal len v e-mailovej schránke. Bez akéhokoľvek kontaktu, ktorý by som vedel z hlavy. Sám pred piatou ráno v diere zvanej Phnom Penh. Nemal som veľa času vymyslieť, čo idem robiť. Jedine čo mi ostalo bol lístok na autobus(minivan) do Bangkoku.
Vrátil som sa späť na križovatku, kde ma okradli. Na druhej strane stála miestna žena, ktorá tam bola aj vtedy, keď ma okradli. Oslovil som ju a spýtal som sa, kde nájdem spoločnosť s ktorou mám cestovať do Bangkoku. Ukázala prstom smerom hore, nad hlavu. Zdvihol som hlavu a zameral svoje oči tým smerom. Veľký neónový nápis v čínskych znakoch. Pod ním menší nápis v angličtine. Názov prepravnej spoločnosti. Dostal som sa na miesto určenia.
Niekedy to tak býva. Musí sa spojiť celý vesmír, aby sa niečo udialo ako v tomto prípade, keď sa spojilo niekoľko na prvý pohľad nesúvisiacich udalostí, ktoré viedli k tomu, aby som prišiel o svoj nový mobil. A inokedy to býva presne naopak. Celý vesmír sa spojí, aby si zažil niečo výnimočné.
