Krakow – pohodová víkendovka

Autor: Maroš Chmúrny | 6.9.2017 o 9:55 | (upravené 6.9.2017 o 11:32) Karma článku: 8,38 | Prečítané:  1295x

Na Sicíliu som odlietal z Krakowa.  Nevedel som čo mám od tohto poľského mesta čakať. Teraz s odstupom času môžem povedať, že si ma získalo kombináciou histórie, architektúry, jedla a pohodového života v uliciach.

Keďže som z Krakowa aj odlietal aj prilietal, tým pádom som sa sem dostal dvakrát. Prvý raz som prišiel deň pred odletom. Cestou na hostel som išiel okolo  Barbakánu. Barbakán v Krakove je brána mestského opevnenia a jedna z mála zachovaných častí zložitých mestských opevnení Krakova. Dnes slúži ako turistická atrakcia.

Na hosteli som sa pri večeri v kuchyni zoznámil s Ukrajincom Stanislasom. Popri jedle sme sa bavili o našich krajinách a o tom čo máme v pláne v druhom najväčšom poľskom meste. V tej dobe býval v tom hosteli už mesiac, posielal si životopisy a snažil sa nájsť si prácu. Doma v Odesse mal priateľku.Vybral sa hľadať lepší život pre nich oboch. Akonáhle si nájde prácu, zariadi si vlastné bývanie a zavolá svoju priateľku do Poľska. Ukázal mi jej fotku, pekné dievčatá majú na tej Ukrajine. Keďže som sa predtým o Ukrajincov nezaujímal, bola to pre mňa prekvapujúca informácia, keď mi oznámil, že pre nich je Poľsko vysnívaná krajina. Amerika. Úplne iný život. S jeho kvalifikáciou a vyštudovanou vysokou školou z odboru hydrológia by doma zarobil okolo 200 dolárov. V Poľsku si môže zarobiť aj 700.

Dohodli sme sa, že vyrazíme na pivo. Ale až potom ako sa vráti z prechádzky. Náučnej. Dal si slúchadlá do uší, pustil angličtinu a vybral sa prechádzať do ulíc. Vraj sa mu tak učí lepšie ako medzi ľuďmi na hosteli. Potrebuje sa naučiť cudzí jazyk, aby si mohol nájsť slušnú prácu v Poľsku. Nechcel robiť obyčajného robotníka. Keď sa vrátil, vyrazili sme do mesta. Nočný Krakow má super atmosféru. Žije tu množstvo mladých pohodových ľudí, ktorí tu študujú.  Ulice boli plné aj napriek dosť chladnému jesennému večeru. Zvolávač do baru nám dal akciový lístok na dva drinky, tak sme neváhali a išli sme si to dnu vyzdvihnúť. Doma by som to zahodil do koša. Zapáčilo sa nám tam a ostali sme aj na pivo. Keď Stanislas odišiel dobrovoľne a horlivo objednať ďalšie kolo, zarozprával sa pri bare s barmankou. Asi pozabudol na tú dievčinu, ktorá ho čaká doma v Odesse. Čas utekal ako myšiak Jerry pred kocúrom Tomom. Našli sme si množstvo spoločných tém (John Sneh to určite prežije a Daenerys zničí všetkých neprajníkov a stane sa kráľovnou) a okolo polnoci sme sa vo veselej nálade pobrali späť na hostel.

Aj keď som bol v Krakowe krátko, tá atmosféra sa mi zapáčila. Pôvodne som zamýšľal po príchode zo Sicílie ísť v ten deň domov, ale po prvej ochutnávke Krakowa som dostal chuť na dupľu. To znamená, že ešte na Sicílii som si rezervoval izbu na jednu noc po návrate do Krakowa.

 

Vyhriaty z pobytu na Sicílii som sa s obavami vracal do jesennej atmosféry v Krakowe. O to viac ma prekvapilo a potešilo slnečné počasie, takmer porovnateľné so Sicíliou. Vychytal som babie leto a mal som deň a pol na spoznávanie tohto poľského mesta. Tentokrát som sa ubytoval v inom hosteli, stál ma len štyri eurá. Ale o tom ešte bude reč.

Túlal som sa po meste. Najedol som sa v reštaurácii, ktorá mala vonkajšie sedenie ukryté vo dvore. Rástol tam obrovský gaštan a keďže bola jeseň, bol čas zberu. Z dobrého zvyku zo Sicílie, dať si ku jedlu pohár vína som v tomto trende pokračoval aj tu. A len som čakal kedy mi v pohári skončí gaštan. Aj všetci ostatní odvážlivci, ktorí sedeli pri iných stoloch očakávali kedy im do tanierov padne zopár gaštanov. Tie si veselo cupkali na zem a vytvárali zaujímavú atmosféru. Taká príchuť dobrodružstva pri jedle.

Keď som dojedol, pobral som sa ďalej. Uchvátil ma pohľad na kostol Panny Márie (Bazylika Mariacka). Je to krásna gotická stavba, ktorá púta pozornosť už z diaľky.

Hneď pri tomto kostole sa nachádza hlavné námestie (Rynek Glowny). Z každej strany niečo rozvoniavalo a lákalo na ochutnávku.

Turistické koče. V pozadí Sukiennice, budova historickej tržnice uprostred námestia.

Všadeprítomná pohoda.

Radšej som sa z Rynku pobral preč, hľadať hrad Wavel, lebo tie vône ma provokovali. Prechádzal som rôznymi uličkami, aj parkom. Všade majú nasadené gaštany, ktoré na prelome septembra a októbra opadávajú a lemujú cestičky v parkoch. Zeleň je nasadená okolo celého Starého mesta, kopírujúc stredoveké hradby, ktoré sa už v minulosti rozpadli. Tento park sa volá Planty.

Pohoda v parku č.1

Pohoda v parku č.2

Dostal som sa ku hradnému komplexu Wavel. Nečakal som, že to bude až také veľké. Nemám ani poriadnu fotku, ktorú by som mohol uverejniť. Do vnútra komplexu sa vstupné neplatí. Na nádvorí boli hlúčiky turistov z rôznych končín sveta. Hlavne Japonci, ale bolo počuť aj nemčinu. Na nádvorí sa nachádza socha Jána Pavla II.

Pôvodne som chcel ísť pozrieť do vnútra hradu, lákalo ma vidieť Szczerbiec- korunovačný meč poľských kráľov ako aj historické zariadenie hradu, ale akosi som si to na mieste rozmyslel.Nechám si to na inú návštevu mesta. Poprechádzal som sa po areáli a nikam sa neponáhľal. Samotný fakt, že hrad Wavel bol viac ako 500 rokov sídlom poľských kráľov svedčí o jeho dôležitosti v poľských dejinách. Aj po presune úradnej moci do Varšavy ostal symbolom poľskej kultúry a histórie.

Výhľad z Wavelu na okolie. Wisla si spokojne tečie, okolo nej sa motajú rodiny s deťmi, korčuliari a cyklisti.

Pod hradom sa nachádza dračia jaskyňa. Legenda hovorí, že v jaskyni sa usídlil drak, ktorý sa živil miestnymi pannami a keď neboli, nepohrdol ani bežnými obyvateľmi. A bol by túto svoju činnosť prevádzkoval dodnes, keby sa neobjavil princ Krak, ktorý draka porazil. A mesto dostalo názov odvodený od princovho mena. Ale treba si dať pozor aj v tejto dobe, drak tam stále je. A chrlí oheň. Bacha naňho.

Pohľad na Wavel z mosta.

Kostol svätého Jozefa v štvrti Podgorze. Táto časť mesta je neslávne známa tým, že tu počas druhej svetovej vojny bolo židovské geto, v ktorom boli sústredení všetci krakovskí Židia. V meste sa nachádza niekoľko ďalších kostolov, ktoré zaujmú svojou architektúrou.

Nastal večer a vrátil som sa na hostel, ktorý som mal neďaleko kostola sv. Jozefa. Keď som sa tam poobede ubytoval, bol som na izbe jediný. Vyzeralo to tam nové, čisté, hovoril som si, že v takom čistom hosteli som ešte nebol. Večer som dorazil na izbu a videl som tam len jeden batoh okrem môjho. Tak vyzerá to, že nebudem sám. Tento hostel mal divne riešené izby, moja izba bola prvá, cez ňu sa prechádzalo do prostrednej izby a za ňou bola ešte jedna. Žiadna chodba, proste sa išlo cez izby. A WC bolo zase na druhej strane mojej izby.

Za polhodinu na izbu dorazila majiteľka batohu, ktorý bol pri vedľajšej posteli. Bola to Ukrajinka, zhruba vo veku štyridsať rokov. Skúsil som to po anglicky, ona nerozumela. Načas sme komunikáciu nechali bokom. Prešiel nejaký čas a skúsili sme komunikovať znova. Slovensko-rusky, len tak ako prišlo. Niečo  sme museli viackrát vysvetliť, ale myslím, že obaja sme sa vždy pochopili. Dozvedel som sa, že pochádza z Odessy. Celkom pekná paralela. Aj na začiatku mojej cesty som v Krakowe stretol Ukrajinca z Odesssy a na konci znova. Rozprávala mi, že má rada svoj život na Ukrajine, pracuje v školstve a rada cestuje. Konečne si plní svoje sny. Najprv dostala víza (alebo povolenie) na jednu cestu, potom na druhú, tretiu a teraz môže cestovať  dva roky, tak to chce využiť. Chystá sa aj na Slovensko a zaujímali ju nejaké zaujímavé mestá. Doma v Odesse sa jej páči, ľudia sú priateľskí aj keď nemajú veľa peňazí, žijú si doma v pokoji. Len vláda ich stále bubákuje. Pravidelne ich strašia rečami o vojne.

Rozprávala mi ako sa jej mama „gúľala“ po Berlíne s miestnym chlapom, ktorého spoznala cez couchsurfing. Zbúrala mi moje predstavy o starších ľuďoch (60+), ktorí by niečo ako couchsurfing nikdy nevyskúšali. A tobôž nie keď pochádzajú z takejto krajiny. Ukázala mi fotku svojej dcéry. Tie Ukrajinky naozaj majú niečo do seba. Jej dcéra študuje na vysokej škole odbor telesnej výchovy a tiež by rada cestovala.

Potom prišla partia asi ôsmich vysokých mladých Ukrajincov, ktorí vyzerali ako by ich jedna mater mala. Ukrajinka mi povedal, že dvaja z nich sú majitelia hostela a ostatní sú bratranci a kamaráti, ktorí im pomáhajú a prišli sem za lepším zárobkom.

 

Ráno som sa odhlásil, rozlúčil s Ukrajinkou, zaželali sme si šťastnú cestu domov a pobral som sa ďalej. Mal som v pláne navštíviť Fabryku Oskara Schindlera. Vo vnútri sa nachádza múzeum neslávne známej vojnovej histórie Krakowa. Prechádza sa z miestnosti do miestnosti, ktoré sú rôznym spôsobom dobovo štylizované. Väčšina z nich je aj ozvučená a keď som pred sebou ani za sebou nemal žiadnu skupinku iných návštevníkov, na chvíľu som sa cítil ako keby v miestnosti pred mnou naozaj boli Nemci alebo Židia. Bol to zvláštny zážitok. Napríklad aj chodba, kde viseli červené nacistické vlajky, z reproduktorov sa ozývala nemecká vrava a človek musel pomedzi tie vlajky kľučkovať. Bol som v strehu, pripravený, že z poza niektorej z nich na mňa vyskočí nacista. Ako keby som sa ocitol v tých ťažkých časoch. Návšteva tohto múzea stojí za váš čas.

Vchod do budovy, ktorý mnohí z vás určite poznáte z filmu Schindlerov zoznam.

Jedna z miestností.

Cestou od továrne do Starého mesta ma zaujal tento most. Po celom moste sú zavesené postavičky, akrobati, ktorí sa vplyvom vetra hýbu. Bohužiaľ, na fotke ich nevidno príliš dobre. Most je známy aj kvôli zámkom, ktoré visia po celej dĺžke. Aj preto ho prezývajú zámočkový most. Pokiaľ sa vyberiete z Podgorze alebo z múzea Oskara Schindlera do Starého mesta, nemôžete tento most minúť.

Neskôr som sa dostal do Starého mesta a tam moje kroky viedli na Rynek Glowny. Je to najväčšie zachované stredoveké námestie v Európe s rozlohou 200 x 200 metrov. Bol čas obeda a to čo mi nebolo dopriate včera, na mňa počkalo. Dal som si pečené kolienko a vychutnával som si teplú nedeľu na jednom z najkrajších námestí v Európe. Jedol som na stojáka pri stolíku, vychutnával si slnečný deň, keď tu zrazu od vedľajšieho stolíka počujem známu reč. Slovenčinu. Chvíľu som váhal, či sa prihovoriť, ale nechal som mladý párik, nech si užívajú jeden druhého. Po dobrom jedle som sa pobral na prieskum celého námestia. Pri soche najslávnejšieho poľského básnika Adama Mickiewicza bolo rušno. Mickiewicz bol hlavný predstaviteľ poľského romantizmu. Prikladám jeden z jeho citátov.

„Ak je na obraze škvrna alebo diera, hlupák to zbadá hneď, prednosti vidí len znalec. Dobrí ľudia začínajú posudzovať z dobrej stránky.“

Natrafil som na ženu, ktorá lákala okoloidúcich do podniku, kde pracovala. Vraj majú šťastnú hodinku. O druhej poobede. Pozrel som sa na podnik, kde ma tá žena s výstrihom až po kolená volala. Červeno namaľovaná fasáda, nad ňou srdiečko. Tam asi nebudú mať to, čo chcem ja. Chcel som si nájsť nejakú terasu, kde spláchnem obed pivkom. To sa mi aj podarilo a už som mal len jediný cieľ. Dostať sa na autobusovú stanicu a šťastne sa dopraviť domov.

Moju prvú skúsenosť s Krakowom hodnotím maximálne pozitívne. Mesto ma očarilo, prekvapilo a získalo si ma svojou nenútenou atmosférou. A stále mám čo objavovať aj pri ďalšej návšteve, zďaleka som ešte všetky zaujímavosti tohto poľského mesta nepreskúmal. Predtým to bolo pre mňa iba obyčajné mesto v Poľsku, teraz ho vidím ako poľský klenot. Keď sa budem v budúcnosti rozhodovať medzi cenovo porovnateľným odletom z Bratislavy alebo z Krakowa, volím Krakow. Kvôli atmosfére.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?