Rozprávali sme sa o kadečom možnom. Ani neviem ako sa témou rozhovoru stali výšky. Konkrétne strach z výšok. Ja ním tiež trpím, ale bojujem s ním. Minule som bol na treťom stupienku na rebríku. Sám, bez istenia. A ako sme preberali túto tému, tak kolegyňa zaspomínala na to, ako boli na školskom výlete v najvyššej budove Slovenska, NBS.
Predtým som ani netušil, že Slovensko má svoju najvyššiu budovu. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Teraz už viem, že má. Hlavne, že viem ktorá budova je najvyššia na svete a ktoré sú najvyššie v rôznych iných štátoch. Tak som o trochu zmúdrel.
Nastal večer. Vynechal som vymetanie barov a večer som sa chystal stráviť pri vedomostnej súťaži „Čo ja viem?“. A jedna z päťdesiatich otázok bola: „Aká je najvyššia budova na Slovensku?“
„To viem,“ vykríkol som natešene.Bingo, konečne niečo viem. Označil som správnu možnosť okamžite ako sa to dalo. S napätím som očakával na potvrdenie správnej odpovede. Za pár sekúnd sa moja voľba rozsvietila na zeleno. Získal som dva body, ktoré by som nezískal, keby sme sa práve v ten deň o tom nerozprávali v práci.
Život nám vždy dá, to čo potrebujeme. Či už je to nová vedomosť, skúsenosť, známosť alebo hocičo iné. Stačí len vnímať a prijímať, to čo nám dáva. Mať otvorené nielen oči a nastražené uši, ale treba počúvať aj svoje srdce. A to čo k nám má prísť, príde. Môže to trvať dlhšie, práve preto, že na to ešte nie sme pripravení. Ale keď to príde, tak si to treba vziať a v správnej chvíli použiť. Potom je na každom z nás či získa ďalšie body v hre alebo nie.
