ako by si niektorí z nás hneď predstavili.
Bol Veľkonočný pondelok. Ind Devesh Joshi trávil tieto sviatky v Bratislave. V električke sa zoznámil s tromi ľuďmi. Dvaja chlapi a jedna žena. Prihovorili sa mu oni. Zaujímali sa, odkiaľ je a čo robí. Vystúpili na hlavnej stanici a pozvali ho na pivo. Neskôr ho dvaja z nich odlákali von, pod zámienkou fajčenia. Medzitým ten tretí ukradol drahý fotoaparát. Keď sa vrátili dnu, tak Dev zistil, že ho nemá. Pýtal sa tej ženy, kde je ich kamarát. Žena sa tvárila, že nevie po anglicky. Obidvaja z miesta činu utiekli. Dev si ich duchaprítomne stihol odfotiť na mobilný telefón.
Následne začal kričať medzinárodne známe slovo „police“. Nikto sa neprišiel spýtať, čo sa stalo. Nikto mu nepomohol, aj keď mnohí museli priamo vidieť, čo sa stalo. Niektorí isto vedeli aj po anglicky, ale nešli sa opýtať, či naozaj potrebuje pomoc. Veď je počerný, tak načo by mu aj pomáhali. Nemal sem chodiť.
Následne sa indický cestovateľ vybral na políciu. Tam chcel nahlásiť krádež. Povedali mu, že má prísť vypovedať až ráno. Koho zaujíma nejaký ukradnutý fotoaparát v pondelok večer. Tak Dev ostal na policajnej stanici celú noc a ráno vypovedal. Fotku s dvojicou zlodejov zavesil na svoj blog a iné sociálne siete. Kontaktoval médiá, aby napísali o tom, čo sa mu prihodilo.
A tak médiá písali. Objavili sa články, ktoré opisovali priebeh udalosti. Aj s fotkami ľudí, ktorí sú za to zodpovední. Zatiaľ nemám informáciu o tom, že by sa vypátrala ich totožnosť. A to prešlo už 6 dní. A to je čudné v tejto informačnej dobe.
Ľudia, ktorých Dev postretával pred príchodom na Slovensko ho upozorňovali, aby si u nás dával pozor. Doslovne mu povedali, že Slovensko je súčasť Východnej Európy. A tam si treba dávať pozor. Takto nás vidia v zahraničí.
My Slováci máme podobný názor na krajiny v západnej Európe, Latinskej Amerike, Ázii a vlastne všade. Pred cestami sa stretávam s radami od ľudí z okolia. " Tam nechoď, tam je veľa migrantov. A ani tam by som nešiel. Tiež je to tam nebezpečné." Ja som vždy tvrdil, že je tam tak isto nebezpečne ako aj u nás. Aj u nás ma môže hocikto okradnúť. A nielen v Bratislave, ale aj menších slovenských mestách, dokonca aj na dedine. A viete od čoho to záleží?
Od konkrétneho jedinca, ktorý sa vás pokúsi okradnúť, alebo vám inak ublížiť. Vždy je to len o jednotlivcovi alebo skupinke na podobne chorobnej úrovni zmýšľania. Preto sa mi nepáči zovšeobecňovanie typu, že v Grécku je to nebezpečné. Nie je tam o nič bezpečnejšie ako u nás. Vždy záleží len od konkrétnych ľudí. Či chcú škodiť alebo pomáhať.
Sledoval som články na internetových stránkach. Pod nimi sa hojne diskutovalo. Tento čin pritiahol pozornosť širokého spektra ľudí. Od tých, ktorí mladého cestovateľa ľutovali až po tých, ktorých to potešilo. Je to až neuveriteľné, ako dokáže nešťastie iného človeka potešiť bežného Slováka. Má inú farbu pleti ako máme my. To je ten dôvod. Takýto ľudia len čakajú na príležitosť, aby mohli rýpať. Keby okradli Slováka v Indii, tak by boli na vine Indovia. Keď okradli Inda na Slovensku, stále je na vine ten Ind. Nie je náš, tak je na vine on.
Ale na druhej strane našlo sa aj veľa ľudí, ktorí vyjadrili svoj nesúhlas so správaním trojice páchateľov. A takých ľudí je viac. Nás je viac. Nás slušných ľudí, ktorým nie je jedno, či niekoho okradnú, zbijú alebo znásilnia. Všade vidím slušných ľudí. Sú v práci, kde pracujem. Sú v meste, kam chodím na pivo. Sú v prírode, kam chodím relaxovať. Lenže slušní ľudia sú ticho. A preto viac vyniknú tí, ktorí okolo seba robia hluk. A kvôli tomu sa nám môže zdať, že ich je veľa. Ale nie je. Slušných ľudí je omnoho viac.
Dev na svojom blogu napísal, že tí ľudia sú ako pokazené jablká. Tak rozviniem jeho myšlienku. Tri zhnité jablká z jednej debničky ma nemôžu odradiť, aby som tie ostatné nemal rád. Stačí ich len vybrať a oddeliť od tých zdravých. A tých krásnych zdravých jabĺk je tam oveľa viac. Ale do oka vám vždy padnú ako prvé tie zhnité. Pretože sú iné. Nezapadajú medzi tie zdravé.
Poviem vám ešte niečo. To čo spravili títo traja jedinci, ovplyvní mňa, vás aj celú našu krajinu. Pýtate sa ako je to možné? Normálne. Indický cestovateľ o tejto udalosti napísal na svojom blogu. Neviem akú čítanosť má jeho blog, ale ľudia, ktorí to čítajú budú túto správu šíriť medzi sebou. A sú to ľudia, ktorí tiež radi cestujú. Raz by možno prišli aj do našej krajiny. Možno vlastníte reštauráciu, malý hotel alebo potraviny. A tí ľudia by si u vás niečo kúpili. Lenže po prečítaní tohto článku sa môžu rozhodnúť, že sem neprídu. Možno ste radi. Veď načo sem majú také indivíduá chodiť. Nech ostanú pekne tam, kde sú.
Keď idete v lete na dovolenku do Chorvátska alebo Grécka taktiež rozmýšľate nad tým, či vás tam oni chcú? Idete tam preto, lebo doma nemáme more. A vy sa chcete predsa okúpať a oddýchnuť si. A takto to majú aj iní ľudia. My síce nemáme more, ale máme krásnu prírodu a pamiatky, ktoré stoja za pozretie. Pre ľudí z iných končín nášho sveta je to tak isto vzácne ako pre nás more. Preto by sem radi prišli. Lenže u nás sa kradne. A to rafinovane. Pod zámienkou falošného priateľstva. Takto sa to bude prezentovať v zahraničí medzi možnými návštevníkmi našej krajiny.
Na svojich cestách som postretával mnoho ľudí, ako je Dev. Mnoho ľudí so srdcom na správnom mieste. A niektorí z nich sa ma pýtali, či to u nás naozaj vyzerá tak ako v Hosteli. Nie naozajstnom, ale v tom filmovom. Ani by ste neverili, koľko ľudí videlo takýto podpriemerný americký film, ako je Hostel. A v ňom je Slovensko vykreslené ako diera na konci sveta. Tí, ktorí ste film videli, viete. A tak sa ma pýtali, či u nás detské gangy okrádajú turistov. A či krájame ľudí len tak pre zábavu. Vždy som sa na tom zasmial a povedal, že je to len film. Že Slovensko je krásna krajina, kde žijú milí ľudia.
Keď sa ma niekto v budúcnosti spýta, či sa u nás kradne, tak odpoviem áno. Nebudem klamať. Ale zároveň sa budem snažiť vysvetliť, že sa tu kradne tak isto, ako aj v iných krajinách. Robia to chorí jedinci.
Dovolím si vytiahnuť pár slov z reklamy na turistický ruch na Slovensku. Táto reklama bežala na jednom športovom programe, určite ste ju niektorí postrehli.
„Na Slovensku môžete nájsť všetko. Všade kam pôjdete a hocičo budete robiť, priatelia ťa tam už čakajú. Slovensko- najlepší priatelia navždy.“
Stotožňujete sa s tým, alebo skôr s tým, že tu žiadnych cudzincov nechcete? Ak ich tu nechceme, tak v tom prípade je táto reklama na podporu turistického ruchu zavádzajúca. Ktovie, či ju videl aj indický cestovateľ, predtým ako si vybral za jeden z cieľov aj našu krajinu.
Neviem objektívne povedať, ako sa celá táto udalosť odohrala. Viem to len podľa toho, čo som sa dočítal z médií. Ale či už to bola vopred naplánovaná krádež trojice páchateľov, alebo len jeden z nich využil príležitosť na krádež a tí dvaja zdupkali z miesta činu, stále je to neprípustný a odsúdenia hodný čin. Svoje v tom zohrala aj naivita indického cestovateľa. Nemal svoj fotoaparát nechávať s cudzím človekom. V súhrne všetkých faktorov sa stalo to, čo sa stalo. Možno sa ten zlodej len držal hesla: „Príležitosť robí zlodeja.“
Ale tým ukázal svoj charakter. Dev si na ten fotoaparát musel zarobiť. Tak ako si my musíme zarobiť na všetko to, čo si chceme kúpiť. A tiež by sme boli nešťastní, keby nám to niekto ukradol. Mali by sme v sebe zlosť. Preto nechápem postoj tých, ktorí sa z toho tešia a smejú. Len preto, že Dev nie je ako my. Nemá takú farbu pleti a nie je z našej vlasti.
Ako sa hovorí karma je zdarma. Tak verím tomu, že sa to tým trom ľuďom vráti. Možno nie hneď. Možno ich nechytia a fotoaparát predajú niekomu za pár stoviek. Ale jedného dňa v budúcnosti ich spravodlivosť dostihne. A ak v sebe majú kúsok ľudskosti, tak si možno spomenú na všetky svoje skutky a pochopia.
A na koniec len toľkoto. Som v kontakte s Devom. Plánuje pokračovať v ceste, tak ako to mal v pláne. Táto zlá skúsenosť ho neodradila. On si určite z toho zoberie ponaučenie do budúcnosti a urobí ho to silnejším človekom. Ani nikoho z vás, ktorí sa chystáte do sveta by to odradiť nemalo. Ľudia sú všade rovnakí. Sú aj takí, ktorí vám nezištne pomôžu, aj takí, ktorí na vás chcú zarobiť, ale aj takí ktorí vám chcú uškodiť. Lenže to nás nesmie odradiť od toho, aby sme do sveta išli znovu. Veď vidíte akú vzorku ľudí máme doma, pod nosom. Cestovanie je výsadou tejto doby. Je to privilégium, ktoré by sme mali využiť, pokiaľ je tá možnosť. Nie vždy bolo cestovanie také jednoduché ako je to v týchto časoch. A nie navždy to takto musí byť. Cestovanie je jednoznačne to najpozitívnejšie, čo nám dnešná moderná doba dala. Tak preto, ak chceš cestovať, tak cestuj. Nenechaj sa odradiť rečami, že v tej krajine do ktorej sa chystáš nie je bezpečne. Treba byť opatrný, ale netreba sa nechať paralyzovať strachom. Treba sa spoliehať na svoje inštinkty a nebyť taký naivný ako bol Ind. Nešťastie sa môže stať aj doma. Všetko je to len o ľuďoch.
Už čoskoro sa chystám na cesty opäť.
