reklama

Pamätám si na dobu bez sociálnych sietí. A vy?

Pamätáte si na to, ako ste žili? Nebolo to tak dávno,prešlo len pár rokov. Ja si na to veru pamätám. Viem, že to je minulosť a doba sa zmenila, ale mám chvíľku spomínania, tak sa s vami podelím o svoje spomienky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (27)

Bol som mladý chlapec, ktorý nadovšetko miloval futbal. Bez futbalovej lopty som ani z domu nešiel. Vždy som si ju zobral so sebou. A vždy sa našiel niekto, kto sa ku mne pridal. Mali sme luxusné ihrisko. Na lúke sme mali postavené drevené bránky. Ihrisko bolo trochu z kopca, ale to nikto neriešil. Načo. Bránky postavili starší chalani. Stredoškoláci. Vždy sme mali dokonale upravený trávnik. Kamarát, ktorý býval hneď vedľa toho ihriska tam púšťal sliepky, husi a kačky. A koniec- koncov tráva nestíhala rásť, každý deň sme po nej dupali. Ten, kto mal plátené kopačky, bol iný frajer v tej dobe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A ako sme dokázali stretnúť, keď sme nemali sociálne siete? Mali sme pevné linky. Väčšinou som bol organizátor ja, tak som po škole obvolal chalanov z dolného konca dediny. Niekedy stačilo len jedného a ten si pozháňal ostatných spoluhráčov. Potom som zobral loptu a cestou na lúku som pozháňal chalanov z horného konca. U niekoho som normálne zazvonil pri dverách, lebo nemal pred domom plot, niekde som musel vojsť do dvora, aby som zazvonil tam. Niekde som kričal pred domom a čakal, kým niekto vyjde. U jedného kamaráta sme museli stále stáť pred bránou a kričať z plného hrdla. Mal veľkého psa. Nik z nás s ním nebol taký kamarát, aby si trúfol ísť sám do dvora a zvoniť na zvonček. Väčšinou nám otvorila jeho mama a potom ho poslala. Keď sme už boli kompletný a dorazili sme na lúku, tak sme si išli nabrať vodu. Neďaleko odtiaľ tiekol horský prameň. A čakali sme, kým dorazia chalani z dolného konca. Keď sa už objavili na obzore, vždy niekto zakričal: „Už idú.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neskôr prišli mobilné telefóny. Tak už sme využívali aj túto formu komunikácie. Cez strednú školu sa však naša partia rozpadala. Rozutekali sme sa na rôzne školy, našli si iných kamarátov. Hrávali sme už len občas. Potom sa rozpadla aj jedna brána. Na kraji pri kamarátovom plote boli také panely. Tam sme sedávali v tieni jabloní a oddychovali. V ten deň som bol smutný. Sedeli sme tam s tým kamarátom a pozerali na rozpadnutú bránu. Myslím, že obidvaja sme sa vtedy cítili rovnako. Bola v tom symbolika. Bol to definitívny koniec tejto éry.

Futbal som už hrával len za dedinský futbalový klub. Ale v susednej dedine. Na tréningy som chodil na bicykli. Nepotrebovali sme si písať na internete, či tam ideme. Proste sme tam prišli. Lebo nás to bavilo. Tam som spoznal svoju priateľku. Chodila sa pozerať na zápasy. Najprv sa mi páčila jej kamarátka, ale neskôr ma upútala práve ona. Tak sme sa dali dokopy. Ona chodila na strednú školu ďaleko od našej dediny. Bývala na internáte. V tých časoch operátori ponúkali paušály, s ktorými sme si mohli volať do bezvedomia. Tak sme si volávali. Hlavne po večeroch, keď už nikto nemal iné aktivity.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bola nedeľa, bol som u nej a mal som ju ísť odprevadiť na autobus. Pozrela sa na mňa a spýtala sa ma: „Poznáš Facebook?“

„Počul som už ten názov, ale neviem čo je to“ odpovedám jej ja.

„Je to sociálna sieť. V škole sa to strašne šíri. Ja som tam už registrovaná. Aj ty sa zaregistruj, môžeme si tam zadarmo písať,“ hovorila mi ona.

„Ale veď si môžeme volať, tak ako doteraz. Mám zaplatený paušál“ odpovedal som jej ja.

„Uvidíš, bude ťa to baviť. Môžeš tam robiť aj rôzne iné veci, napríklad hrať hry, “ argumentovala ona.

Tak som sa nechal nahovoriť. Zaregistroval som sa. Stal som sa súčasťou siete. A tak sme si okrem volania už aj písali. A písal som si aj s inými ľuďmi, ktorých si postupne pridával do „priateľov“.Začal som hrávať farmársku hru. Na políčkach som si pestoval rôzne plodiny. Zo začiatku som to mal hotové za chvíľu, ale so zväčšujúcou sa farmou som pri tom musel tráviť čoraz viac času. Po niekoľkých týždňoch mi to už ozaj zaberalo veľa času a tak som s tým sekol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom prišli na rad otázky typu: „Odkiaľ poznáš tú babu/chalana, čo si si včera pridal/a do priateľov?“

Rozmýšľam som nad tým, prečo to tak je. Kým sme neboli zaregistrovaný, tak ma to ani príliš netrápilo, koho tam spoznáva. Vedel som, že je ďaleko odo mňa, ale veril som jej. Takisto asi ona verila mne. Však na škole sa ľudia bežne spoznávajú, tak načo to všetko riešiť. Až keď som to videl na internete, tak mi to prišlo také oficiálne. Neviem nájsť na to lepší výraz. Až vtedy mi začali vŕtať hlavou otázky o čom si budú písať.

Všetko sa skomplikovalo. Hlavne, keď mňa to v podstate po pár týždňoch omrzelo a radšej som sa venoval iným činnostiam vonku. Ale komunikácia sa zjednodušila. Nie medzi mnou a priateľkou. Medzi ňou a inými chalanmi. Zrazu nebolo treba vedieť telefónne číslo na to, aby jej niekto mohol písať. Stačilo vedieť meno. A tak jej pribúdali noví známi. A mne nové vrásky. Nikdy som nepochopil, prečo potrebuje mať toľko možností. Mne stačila jedna. A nebola to možnosť, ale voľba. Ale to som ja. Asi som iný.

Doba sa, ale zmenila a pribudli možnosti. Veľa možností, až sa človek nevie rozhodnúť. Každý vie byť zaujímavý, keď je zavretý doma a má čas na odpísanie.

Niekedy, keď stojím v obchode pri pečive a vyberám si z tých možností, tak tiež som z toho zmätený. Vidím rôzne druhy pečiva. Celozrnné a cereálne pečivo. So sezamom, s tekvicovými semienkami a pod. Nakoniec to aj poväčšine vyriešim klasicky. Kúpim si rožky. Obyčajné. Lebo ich mám rád.

A tak je to aj so sociálnymi sieťami. Dali nám veľa nových možností. Ale otázka je, či sme o to stáli. Potrebovali sme práve toto?

Stretol som kamaráta. Má nový bicykel. Vedel som o tom už predtým. Videl som fotku. Ani sa nepochválil. Tiež o tom vedel. Že dával fotku na sieť. Chcel by som ho stretnúť znova. Bez toho, aby som vedel o jeho novom bicykli. Tak ako pred desiatimi rokmi, keď za mnou došiel na frajerskom horskom bicykli, ktorý mu rodičia kúpili na pätnástku. To bol stroj. Stále na ňom chodil. Má ho doteraz, ale kúpil si novší model. Chcel by som ho stretnúť znova a nechať sa prekvapiť. Aby mi porozprával detaily.

Starnem. Ľudia okolo mňa si zakladajú rodiny. Viem to. Vidím svadobné fotky. Aj fotky novonarodených detí. Občas niekoho z nich stretnem aj v reálnom živote. Nezvyknú sa pochváliť, že už sú ženatý alebo vydaté. Predpokladajú, že to viem. Nechcel by som to vedieť. Viac by sa mi páčilo, keby sa mi s tým dotyčný pochváli a ja by som ostal stáť s otvorenými ústami . A potom by som mu pogratuloval. Lenže už o tom viem. A oni si myslia, že ja viem. Tak si nemáme čo povedať a pokračujeme každý v svojej ceste.

Niektorí radi vymetajú bary a diskotéky. Ešte stále nemajú potrebu usadiť sa. Viem to, pravidelne pridávajú fotky z disko barov. Stretol som kamarátku, ktorá sa tiež rada zabáva. Nie je na tom nič zlé. Vravel som jej, že minulý víkend vyzerala dobre. Pýta sa, odkiaľ to viem. Viem, videl som fotku. Bola tam označená.

Niežeby som tam nechodil sám. Nechcem sa tu hrať na človeka, ktorý sa z času na čas neprihlási. Niekedy sa prihlásim každý deň, niekedy ma to nenapadne aj týždeň. Ale snažím sa, aby ma to neoberalo o čas, ktorý môžem stráviť hodnotnejšie.

Radšej by som sa chcel rozprávať ako čítať statusy. Mal som radšej dobu bez sociálnych sietí. Mal som rád tú neinformovanosť.

Vtedy som mal viac kamarátov ako mám teraz „priateľov“.

Môžete sa vyjadriť v diskusii so svojimi názormi na túto tému. Poprosím slušne, bez urážok.

Maroš Chmúrny

Maroš Chmúrny

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  233
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu